Vyššia moc obrala jubilanta Ištóka o vrchol

igovým hráčom Slovana Nitra, Lokomotívy Košice, ba aj úspešným trénerom toho istého klubu. Dokonca takým, že ho tréner Evžen Hadamczik vybral za svojho asistenta pri olympijskej reprezentácii, ktorá mala v roku 1984 obhajovať prvenstvo na OH v Los Angeles.

KOŠICE. Rodák z Dvorianok si obľúbil futbal ako každý chlapec, ale počas štúdia v Trebišove hral iba za gymnázium. Tak to bolo aj po príchode na Vysokú školu poľnohospodársku do Nitry, kde sa stal objavom trénera Karola Bučka, ktorý ho zlákal do prvého mužstva. V lige rýchlo vynikal, a tak v roku 1959 nastúpil za čs. juniorskú reprezentáciu do 23 rokov v Görlitzi proti NDR. Pod ligovým Zoborom najradšej spomínal na ročník 1961/62, keď Nitra skončila druhá so stratou troch bodov za majstrovskou Duklou Praha.

Z Nitry do Košíc

Andrej pomaly končil štúdium, ale jeho výkony pútali natoľko, že ho chcel získať Tatran Prešov. Nakoniec však zakotvil v druholigovej košickej Lokomotíve, ktorá nemala problém mu poskytnúť byt, dokonca podľa vlastného výberu, a tak sa usadil v metropole východu. Železničiari začali pomaly myslieť na ligu, takže hráč takých kvalít sa im zišiel ako soľ. Medzi elitou bol oporou Lokomotívy, ale v ročníku 1971/72 prišiel po 141 štartoch prišiel čas rozlúčky aj preto, že sa hlásili prvé zdravotné problémy, navyše sa chcel konečne venovať svojej profesii. V tom čase tréner Milan Moravec, ktorý ho kvôli dobrej povahe a prístupu k povinnostiam prehováral, aby nejaký čas pomohol ako asistent, až to trvalo dovtedy, kým mu neuletela poľnohospodárska profesia.

Dobre aj v role trénera

Pomohol trénerom Moravcovi, Kačánimu i Baránkovi, až v roku 1980 sa stal hlavným trénerom Lokomotívy. To už Ján Kozák bol na vojenčine v Dukle Praha a na odchode boli aj ďalší hráči. Napriek tomu Andrej dosahoval dobré výsledky, ale keď tréner Hadamczik si ho vybral za asistenta olympijskej reprezentácie, musel ukončiť klubovú spoluprácu v Čermeli. Žiaľ, z účasti na OH v Los Angeles nebolo nič, lebo ZSSR donútil bojkotovať celý socialistický tábor ako revanš Američanom za rok 1980. Nakoniec sa dostal do Kuvajtu, kde sa naučil neuveriteľne veľa arabských slov, spoznal iný svet, takže to bola aká-taká útecha za premárnenú šancu pod piatimi kruhmi. Po návrate domov pracoval nejaký čas vo VSS a opäť v Lokomotíve, ktorú doviedol v lete v roku 1993 do najvyššej slovenskej súťaže. Potom sa ešte raz vrátil medzi železničiarov, ale z množstva hráčskych a trénerských skúsenosti prišiel k záveru, že ligisti nedávajú do hry srdce a bez neho to jednoducho nejde. Preto sa s futbalom rozlúčil. Ako dôchodca viac žije vo svojej záhradke, z času na čas sa stretáva s bývalými spoluhráčmi, a tak čas mu uletel natoľko, že 22. decembra oslávi už jubilejné 75. narodeniny. Tak teda všetko najlepšie a naďalej veľa radosti medzi futbalovými priateľmi.