, je, že nepríde december.
Polemizovať s takou vymakanou argumentáciou, akože „slúžili kraju 24 hodín denne“ (Farkašovský), je beznádejné. Už len preto, lebo aj keby to bola pravda – akože zrejme nie je, len sa nedá dokázať – produkt, efektivita týchto „služieb“, sú, na rozdiel od väčšiny súkromného sektora, nemerateľné. Ak máte systém, ktorý sám pre seba generuje činnosti, ktoré nikto neobjednáva, resp. dopyt po nich vzniká priamo vnútri systému, aby sám seba rozširoval a legitimizoval, tak výkonnostná zložka je pofidérny pojem. Presne tak, ako o osobách, obsadení a funkciách, i o tom, kto si čo odnesie ako bonus, rozhoduje postavenie, styky, komunikácia, asertivita, sociálny kapitál. Sem patrí napr. i pomocné kritérium, že dotyčný minulý rok nič nedostal.
O nič lepšie nie sú ani - o jeden chlp - sofistikovanejšie obhajoby typu, „na odmeny sa použijú iba ušetrené prostriedky z práceneschopnosti“ (hovorca ministerstva obrany). Tu sa vytvára dojem, že vlastne žiadne „nadmíňanie“ (plytvanie) sa nedeje, lebo veď tie peniaze sa akože ušetrili. Pointa, samozrejme, je, že v situácii, keď je celý štát, resp. verejný sektor v červených číslach, tak taký pojem, ako „ušetrené prostriedky“, je fikcia. Ak očakávate schodok cca 3 či nebodaj 4 miliardy eur (a už si neviete ani požičať – čo je novinka súčasnosti), tak na výdavok, s ktorým ste predtým nerátali - čiže zrejme nie je nevyhnutný – prípadná úspora niekde inde zdrojom byť nemôže. Z podstaty veci. (Mimochodom, to isté z inej krčmy: Aj Uhliarik „našiel zdroje“ na zvýšenie miezd doktorov v „ušetrení“ na liekoch.)
Iste, aspoň tak sa zdá, odmeňovacie orgie neboli tento rok až také bujaré, keďže sú ministerstvá (asi dve), mestá i obce, ktoré majú kasy také vytrasené, že tam naozaj už ani smrť neberie... Avšak to mentálne nastavenie, príznačné napr. na Luníku IX, akože dnes žijeme (dnes vládneme, sme u válova), tak špajzu vyberieme, však zajtra len nejako bude, sa prejaví všade, kde nie sú peniaze priklincované. To je algoritmus fungovania verejného sektora. Nech je kríza aká chce, chýba povedomie, akože „firma“ je v strate. Mať bližšiu košeľu ako kabát je ľudské a mäkké prostredie, kde fiktívna je práca a výkon neexistuje, bude zvádzať vždy. Preto sú márne apely, že „politici nepochopili“ (Ján Oravec včera) to či ono. Napr. že „časy, keď sa dalo bezproblémovo požičať na financovanie sekery, práve skončili“. Áno. Až sa systém vykúpe v bankrote, zistíme, že je možné fungovať nielen bez tantiém, ale aj viacstupňovej samosprávy a s menej než polovicou personálu. Skôr nie.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
