nedávnom 65. narodeniny.
No keďže je Jamrich z čias zlatej éry zvyknutý na vysoké pracovné tempo, oslavy museli chvíľu počkať. V deň svojho narodenia mal totiž dvesto slučiek v dabingu a cestoval do Prahy na nakrúcanie seriálu Ulica. Ako však sám povedal, vôbec mu to nevadilo, dodnes je totiž nenapraviteľným workoholikom.
„Ku kumštu sa musí pristupovať s pokorou“
„Veľa o tom debatujem s mojimi rovesníkmi. Vonkoncom si však nevieme predstaviť, čo by sme robili, nebyť práce. Dokedy by nás leňošenie bavilo, aké aktivity by sme si vymysleli, aby sme sa zamestnali. Umenie je skrátka naším životom,“ vraví herec, ktorý bol vychovaný poctivou a náročnou hereckou generáciou. „Pánmi Machatom, Gregorom, Dibarborom, Chudíkom... sme odchovaní na náročnej divadelnej a javiskovej etike. Naučili nás, že ku kumštu sa musí pristupovať s pokorou a musí sa tvrdo makať. Ulievať sa vedľa nich bolo nemysliteľné. Neexistovalo, aby sme prišli na javisko a nevedeli texty.“
Jamrich svoju generáciu považuje za veľmi šťastnú. „Bolo veľa práce a vedeli sme, kde je hierarchia hodnôt. Peniaze neboli na prvom mieste. Mali sme radi divadlo, ktoré je základom herectva. Nevadilo nám, že je slabo platené, lebo sme si uvedomovali, že bez neho by sme nikdy neboli takí dobrí,“ vraví herec, ktorý v detstve sníval o tom, že bude astronautom.
„Moja mama prekladala knihu o astronautoch a bol som tým fascinovaný. Hviezdy ma lákajú dodnes, no viac v rovine populárnej, než vedeckej.“ Od astronómie mladého Dušana nakoniec odlákalo divadlo. Spočiatku ochotnícke. „Hral som v Divadielku Za rampami a tam ma vtedy poslucháči VŠMU Stano Párnický či Ľubo Vajdička postrčili k tomu, že som si tam aj ja podal prihlášku.“
Členom SND je už 41 rokov!
Už počas štúdia na vysokej škole hral vďaka profesorovi Zacharovi v komparze, ako tretiak už v Činohre SND zaskakoval. Keď sa mu po skončení školy ozvala prvá slovenská scéna, ponuku okamžite prijal. Dnes je jej stálym členom už 41 rokov!
„Martin Gregor prišiel za mnou a povedal mi: ‚O ničom inom neuvažuj a poď k nám‘. Ozvali sa mi totiž aj z Martina a z Novej scény. Inde by to možno bolo bývalo zaujímavejšie. Ale o tom je dnes už zbytočné uvažovať,“ vraví herec, ktorý sa netají, že divadlo je takmer jeho druhým domovom. „Človek tam trávi nesmierne veľa času. Najmä počas skúškového obdobia.“
Po viac ako 40 rokoch sa niet čo čudovať, keď sa D. Jamrich vyznáva z citového vzťahu k tejto inštitúcii. A hoci priznáva, že turbulencie v jej vedení sa ho dotýkajú, nechce ich komentovať.
„Načo? Ľudia do toho nevidia a ani ja nie do všetkého. Isté však je, že ešte za bývalého vedenia sa zaviedli spôsoby, ktoré neboli v poriadku a porušili princípy platiace vo všetkých európskych divadlách. Dnes by nám pomohol už len divadelník vo vedení, ktorý vie, o čom je divadlo.“
Šéfovať by už nechcel
Sám by sa však na post šéfa SND vrátiť nechcel. „Mám už svoje roky. Navyše, ak si niekto uvedomuje, aké je to komplikované, tak som to celkom neskromne ja, pretože som to zažil na vlastnej koži. A to ešte hovorím o časoch, keď to v prevádzke i smerom k divákovi fungovalo. Dávať to teraz, také ‚rozglejené‘ do poriadku, aby všetko fungovalo, je na dlhé lakte. Pokaziť chod divadla sa dá ľahko, napraviť to je omnoho náročnejšie.“
D. Jamrich hral nielen v divadle, ale aj v televízii v tých najkvalitnejších inscenáciách. „Bolo ich naozaj veľa, a aj keď išlo o klasiku, vždy v nej bolo niečo zašifrované, politický podtón. Boli to neraz dramaturgické skvosty, prostredníctvom klasiky sa vyjadrovali k dobe. Pondelkové inscenácie sa slovenskej kultúre v Čechách postarali o obrovskú popularitu. Len škoda, že sme na túto tradíciu rezignovali,“ vraví herec, ktorý je mnohým známy aj ako vynikajúci recitátor. Hoci nedeľné Chvíľky poézie sú už dávnou minulosťou, v rámci rozhlasového cyklu Parnas sa mu podarilo nahrať Homérovu Iliadu, Odyseu a tento rok aj Vergíliovu Eneidu. „Poézie je už v mojom živote menej ako kedysi, ale cyklus Parnas je pre mňa veľkou satisfakciou, pretože to medzi poslucháčmi funguje. Veľmi sa z toho teším.“
Jamrich sa vraj k recitovaniu dostal z trucu. „Už na základnej škole sme počúvali, že Hviezdoslav je síce svetový básnik, ale ťažký, staromódny a nezrozumiteľný. Začal som si ho čítať a bližšie k prednesu ma posunul aj pán Záborský. Poézia, samozrejme, nie je len Hviezdoslav. Mám rád najmä Wittmana, ale aj Rúfusa, Jevtušenka, Peteraja,“ vraví.
Stará sa iba o kapustnicu a rybu
Vraj sa už teraz teší na Vianoce. „Dovtedy mám však ešte strašne veľa práce.“ Stres mu to však nespôsobuje, pretože o darčeky sa príliš nestará. „Ja sa starám o teplo, kapustnicu a rybu, ostatné neriešim. Dávame si síce darčeky, ale žiadnemu nákupnému ošiaľu neprepadáme. Prečo by som mal práve na Vianoce dostať sveter?“ Častým podarúnkom, ktorým obdarúva svojich blízkych, sú knihy. „Teraz je veľký výber, takže nie je problém.“ On sám má rád literatúru faktu. „Od hviezd až po špionáž všetko.“
Vianoce sú preňho dodnes najkrajšími sviatkami roka. „Je to čas, kedy sa patrí spomaliť, pospomínať. Či už sú veriaci, alebo ateisti, vracajú sa k odkazu Ježiša Krista.“
Niekoľkokrát im horel stromček
Z detstva má vraj dodnes v živej pamäti, ako dostal trojkolku. „Hneď som na nej okolo stola začal jazdiť. Bez prípravy som vedel udržať rovnováhu. A pamätám si aj na to, ako nám niekoľkokrát horel stromček,“ smeje sa herec, ktorý tohtoročné Vianoce strávi doma s rodinou. „Vyskúšali sme si už aj Štedrý deň na horách. Bolo to príjemné, ale mne sa viac rátajú sviatky doma. Pre mňa totiž Vianoce nie sú záležitosťou jedného dňa. My napríklad máme veľmi dlho stromček. Pamätám si časy, keď sme bývali na chalupe a mali sme ho až do Veľkej noci. Vyhodili sme ho, až keď vyschol.“
Koniec roka vraj pre herca nie je dôvodom na veľké oslavy, ani rekapitulovanie. „Silvestra nemám veľmi rád. Kedysi sme, samozrejme, oslavovali, ale ja väčšinou hrám a navyše neznášam všetky tie petardy a rakety. Je mi veľmi ľúto, keď vidím, ako sa toho zvieratká boja a trpia. Najhoršie je, že sa pred tým nedá uniknúť.“
Dušan Jamrich (*25. 10. 1946 v Bratislave)
- Herec, recitátor.
- Bol prvým manželom Magdy Vášáryovej.
- S druhou manželkou má tri dcéry.
- Od skončenia VŠMU je stálym členom Činohry Slovenského národného divadla.
- V roku 1991 sa stal riaditeľom, neskôr generálnym riaditeľom SND.
- V roku 2002 ho zvolili za viceprezidenta Európskej divadelnej konvencie (združuje 35 divadiel z 22 krajín Európy).
- Je držiteľom viacerých cien, dostal aj Rad Ľudovíta Štúra I. triedy.
ato
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
