O hudbe, ktorú by mal počuť svet, sme sa s Janou Kirschner porozprávali po vydarenom košickom koncerte.
Cigáni majú dve pesničky: jednu smutnú a jednu veselú. Keď spieva Béla Pokuta, ide srdce roztrhnúť a za chvíľu už dav buráca veselosťou. Ktorá rovina je vám bližšia?
– Mám v sebe aj introverta, rada sa nechávam unášať na smutnej vlne, ale potom si aj veľmi rada povyrazím. Myslím, že v tomto sme podobní. Mám rada aj smutné aj veselé veci. Smutné rómske piesne sú naozaj absolútne dojímavé. Najmä keď na pódiu stojí Béla Pokuta, o tej tvári sa dá napísať kniha. Je to neskutočné, má nádherný hlas. Myslím, že keď sa zbavíme všetkých tých predsudkov, je to tá hudba, ktorú by mal počuť svet.
Ako vnímate fakt, že oni párkrát za rok idú na koncert, inak žijú v chudobnej osade?
– Neviem, ako to vnímajú oni. Hrávajú po festivaloch v Európe a je to obyčajne trochu komplikovanejšie. Ich energia a živelnosť je veľmi ťažko uchopiteľná. My sa vieme pozbierať a odísť, ale oni, keď sa cítia dobre, tak nechcú ísť a hrajú. To je na nich čarovné, a podľa mňa je to krásne. Béla sa veľmi zmenil, dokonca si zafarbil vlasy na čierno. Stretla som ho po nejakom čase a bol zrazu z neho iný človek, úplne sa zmenil. Niekto mu povedal: Béla, ty si spevák, ty musíš vyzerať!
Váš ostatný album Krajina rovina je pekne posmutnelý.
– Keď som písala tie veci, nebola som práve veselá. Boli tam veci, ktoré sa na mňa za tie dva–tri roky v Londýne nabalili a zrazu som mala pocit, že to musím dať zo seba von. A do toho došiel Eddie, ktorý ma úplne zvalcoval a ktorý dal svojou energiou všetkých absolútne do pozoru. Vraveli sme si, že moja kapela sú skoro dôchodcovia: pije sa čaj, rozpráva sa o šachových partiách a fajčia fajky. Môj bubeník je dokonca majster Československa v pomalom fajčení. Kapela išla nahrávať Krajinu rovinu a došla tam smiešna postavička z Londýna. A on naozaj došiel do štúdia a za päť minút tam všetci kmitali. Nahrali sme ho za päť dní.
Ako to prebiehalo?
– Nahrávali sme všelijako, aj v noci. Bolo to zaujímavé, pretože on chcel dostať zo mňa niečo iné, aby som spievala z duše, aby som v tých pesničkách nehrala. Lebo samozrejme všetci speváci už majú svoje chodníčky, vedia to oklamať, aj keď sa necítia úplne dobre, vedia nahodiť nejaký mód, v ktorom to funguje. Hovoril mi: „Nehraj to, hovor svoje slová a buď prirodzená.“ A teraz tie pesničky ešte viac sadajú.
Prečo ste s albumom nekoncertovali na Slovensku?
– Prvý problém bol, že som otehotnela veľmi rýchlo. Koncertovali sme v Čechách, mali sme obrovský úspech, kapela bola vo vrcholnej forme. Je to ale finančne nákladný projekt desiatich ľudí. Sponzor nám asi mesiac predtým povedal, že podporí niečo úplne iné. Je mi strašne ľúto, že Slováci nepočuli tie veci, lebo v podaní kapely je to úžasne dynamické, krásne a silné. Koncom šiesteho mesiaca som išla na turné a cítila som sa absolútne fantasticky, mala som veľa sily a spievala som úplne inak, celé sa to už miešalo. Najhoršie boli prejazdy, lebo sedieť s takým bruchom tri hodiny v aute bolo trošku veľa. Bola som rada, že v ôsmom mesiaci som skončila a povedala som dosť.
Črtá sa vo vašej diskografii nový album? Šepká sa aj o novom vydavateľstve.
– Je to veľmi zložité, lebo stále som pod veľkým vydavateľstvom, s ktorým sa neviem dohodnúť. Keď som ešte odchádzala do Londýna, podpísala som zmluvu na album Shine, ktorá bola v takom zmätku. Nebolo to úplne dobré riešenie, dúfam, že sa to podarí priateľsky uzatvoriť. Chcela by som urobiť platňu, ktorú si sama zafinancujem s tým, že distribúciu bude mať na starosti väčšia firma, ja nie som biznis človek. Mám nejakú predstavu, treba sa vždy niekde posunúť. Chcela by som ostať pri slovenčine, ponúka sa mi zaujímavá spolupráca s veľmi zaujímavými, až nečakanými ľuďmi z Čiech. Keď sa to stane, bude nemožné si to nevšimnúť. Ak sa mi to podarí, bude to aj jemne kontroverzné, ale absolútne nádherné. Je to opäť ďalšia výzva.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
