vantu začínajúcich speváčok.

E. Šváb sa narodil v Gelnici pred 77 rokmi. Jeho otec bol zamestnancom súdu a do Košíc sa s rodinou presťahoval po skončení vojny. Pán Eugen spomína hlavne na časy, nasledujúce po prevrate v roku 1948. "Kultúrne akcie sa organizovali tam, kde dnes stojí Hilton. Hotel mal len drevenú konštrukciu. Vedľa neho stála jedna krásna sála PKO, kde sa konali plesy, koncerty, nedeľňajšie čaje o piatej a pod. Tú potom, bohužiaľ, zbúrali." Neskôr sa akcie organizovali v starej športovej hale. "Predstavte si, že na palubovke, kde sa hral basketbal, sa cez víkendy a po večeroch robili plesy. Ženy sedeli vo večerných šatách na starých lavičkách v hľadisku, popíjali kávu. Bol to úplne iný svet, než je ten súčasný."

Navštevoval strednú priemyselnú školu J. V. Stalina na dnešnej Strojárenskej ulici. Maturoval v roku 1953. "S hudbou, teda hraním na bicie, som začal tam. Môj spolusediaci Kucko hral na klarinete, ja som sa učil hrať na bicích. Kucko hral v Robotníckom kultúrnom spolku, spolu sme potom hrali v školskom orchestri." Popri bicích začal neskôr spievať. "V PKO sa nachádzal jediný dynamický mikrofón v Košiciach. Ostatné Tesly mali trojuholníkový tvar a tam ste mohli revať zo všetkých síl a aj tak neznelo ani echo, ani hall, pretože na to ich zosilňovače nemali žiadne zariadenie. Pre hudobníka-amatéra bolo najväčšou poctou, keď mohol ísť do rozhlasu a tam sa konečne počul, ako spieva. Keby mali dnes hudobníci také podmienky ako vtedy, polovica z nich by to zabalila."

S bicou súpravou problém nebol, škola mala vlastné. "Niečo sme si aj zarobili. Ako stredoškoláci sme hrali aj dedinské svadby, pre patronátne obce a pod. Na jednej svadbe mi parobci rozbili celú súpravu, lebo sme nechceli hrať čardáš desaťkrát za sebou. Ostatné nástroje sme zachránili, no bicie som nemal ako odniesť."
Raz hrala kapela na tzv. mikulášskej, išlo o zábavu školy pred maturitou. "V tých časoch nikto nepočul o sambe, ktorú sme počuli tajne z rádia. Museli sme ju opakovať šesťkrát za sebou. Bola to ľudová hudba Karibiku, no hneď na druhý deň nás zavolal riaditeľ školy a zároveň predseda ČSM. Vytkol nám, že sme obdivovatelia západnej kultúry. Hrozilo nám podmienečné vylúčenie, ale potom si súdruhovia niekde prečítali, že ide o hudbu plantážnikov z Južnej Ameriky. Všetko bolo okamžite zažehnané."

Prvé bicie

Svoje prvé vlastné bicie si pán Eugen kupoval sám, mal 19 rokov. "Hral som s mladou generáciou, pretože stredná hrala po kaviarňach. Juraj Szabados hral vtedy na rozbiehajúcej sa Vysokej škole technickej (dnes Technickej univerzite) na čaji o piatej. Vypomáhal som mu ako kamarát, peniaze nehrali žiadnu rolu. Za čaj v PKO sme zaplatené dostali, technika mi neplatila. Keď sme tam o siedmej skončili, šli sme ešte po Leninovej (dnešnej Hlavnej) zahrať si po tri pesničky do ďalších troch kaviarní. Zastupovali sme aj starších, keď boli chorí alebo dovolenkovali. Ale napr. takého Gejzu Szabadosa si pamätám, keď bol ešte len dieťa."

Ako bubeník a neskôr spevák s láskou spomína na kaviarne na Hlavnej ulici, kde zvykol v 50. a 60. rokoch hrať. "Tam, kde dnes stojí cukráreň Aida, bola nádherná kaviareň. Ja som hral v Slávii, asi dva roky. No prax bola taká, že som popri zamestnaní v oddelení konštrukcie vo VSS odohral viacero akcií v jeden večer. Hudbou som si už vtedy zarobil viac než v normálnom zamestnaní! Vozil som kapelu, pretože napr. počas silvestra sme odohrali šesť vystúpení. Za jednu akciu sme dostali 40 korún, astronomická gáža vtedy bola 100 korún." Výška honoráru sa vypočítala veľmi zaujímavo. "Každý rok sa konali skúšky hudobníkov, do preukazu sa zapisovali percentá kvalifikácie a na základe toho mohol muzikant požadovať za hranie."

Hudobníci sprevádzali sólistov, napríklad Lauru Klčovú. "Všetci hudobníci boli medzi sebou spriaznení. Vládla kamarátska atmosféra, výpomoc a zastupovanie boli bežnou vecou. Keď som bol v polovici 60. rokov sólistom, vyhral som prvú celoslovenskú prehliadku spevákov. Karol Duchoň v nej presne vtedy skončil až tretí! Ako víťaz som šiel do Jihlavy na celoštátnu súťaž, tam som skončil tretí. Spoznal som Karla Hálu a Evu Pilarovú, s ktorými som bol veľmi dobrý kamarát."

L. Klčová neskôr odišla s kapelou do zahraničia, čím uvoľnila miesto nádejným speváčkam. Eve Szepešiovej, Irene Kendrovskej alebo Helene Okresovej. "S Evičkou sme hrali pár mesiacov v kaviarni Európa, v roku 1966 sme chceli ísť do zahraničia, no nestalo sa. Veľmi skoro bol o ňu záujem v Bratislave, kde sa, myslím, potom presťahovala. Evička bola s nami vo vtedajšom Sovietskom zväze v Ľvove, mali sme tam obrovský úspech. Bola iná doba, viem len, že za šuštiak, ako sa vtedy volal modrý nepremokavý kabát, som si doniesol vysávač, hlasný ako traktor, ale vydržal, ako si pamätám aspoň 40 rokov, ešte slúžil dlho mojim rodičom."

Emigrácia

Pánovi Eugenovi sa začalo dariť, no všetko prerušil jeho odchod do Nemecka. "Vystupoval som v televízii v programe 'Vyberte si pesničku', kde ma sprevádzal orchester Siloša Pohánku či Gustáva Broma. Darilo sa mi dobre, aj finančne. V auguste 1968 prišla príležitosť odísť vonku. Najprv Fínsko, potom Nemecko." K odchodu sa viaže pekná historka. "Od septembra 1968 sme mali podpísanú zmluvu na cestu do Fínska. Ako sme boli 21. augusta v Bratislave, prišli vojská Varšavskej zmluvy. Nástroje sme museli nechať doma, pretože letieť sa podľa pôvodného plánu z Prahy nedalo. Dostali sme sa preplneným vlakom do Viedne, kde nás už čakali zamestnanci Červeného kríža a dávali nám balíčky. Odtiaľ sme leteli cez Kodaň do Helsiniek."

V lete 1969 nasledovala cesta do západného Nemecka. "Keď sme hrali v Hannoveri, posielal som žiadosti do mnohých automobiliek. Ozvali sa mi len z Fordu. Všetko sa vtedy poctivo kreslilo pri tabuli na výkresy. Prijímal ma Rakúšan, ktorý mal manželku z Čiech. Vysvetlil mi, že budem mať problémy s normou DIN, odlišnej od tunajšej ČSN. Šesť rokov som sa zaúčal, potom som 14 rokov pracoval vo vývoji. V Kolíne som prežil celú normalizáciu."

V tom čase sa pán Eugen musel vzdať hudby. V Nemecku je tvrdý režim, nadriadení mu dali najavo, že nesmie hrať po večeroch ani cez víkend. "Máte dobre zaplatené, takže si neprajeme, aby ste po nociach hrávali, vraveli. Mnohí mi vytýkajú, že som vonku zostal pre peniaze. Pravda je taká, že išlo o lásku k strojárskej profesii. Ako rodák zo Spiša som ovládal mantácku nemčinu, takže komunikácia nebola problém. Splnil sa mi sen. Stal som sa pracovníkom vo vývojovom oddelení automobilky Ford. V tej dobe predstavoval absolútnu špičku a sen každého vývojára."

Vážny problém predstavovali rodinné záväzky. "Už som pracoval, ale v ČSSR som bol evidovaný ako hudobník v zahraničí. Vybavil som mesačnú návštevu manželky, no mohla prísť len s jedným dieťaťom. Komunisti si tým chceli poistiť, aby sa vrátili. S manželkou prišla mladšia, 6-ročná dcéra. Staršia, 13-ročná, zostala s mojimi rodičmi. Tí ju potom vychovávali. Neviete si predstaviť, aká to bola bolesť, rozdeliť sestry a dcéru od mamy. Nevidel som ju 18 rokov."

Odsúdení

Za emigráciu ho v neprítomnosti odsúdili na päť, manželku na tri roky. Dva roky pred revolúciou v roku 1989 už chodil do Maďarska stretávať sa s dcérou a jej rodinou. "Politicky som nič zlé neurobil. Komunisti potrebovali v ČSSR neskôr plátať diery v rozpočte a vymysleli akciu, na základe ktorej si mohli emigranti zaplatiť odpustenie rozsudku. Zaplatili sme s manželkou osemtisíc mariek. Ale naspäť som sa bál vrátiť." Keď v roku 1968 odchádzal, centrum Košíc bolo krásne. Za 20 rokov normalizácie nemohol veriť vlastným očiam. Ulice boli v katastrofálnom stave. "Bol som jeden z prvých Košičanov, ktorí stáli na hranici so študentmi s kvetmi."

Hneď po príchode začal pán Eugen zháňať svoje staré nahrávky. "V bratislavskom rozhlase mi ich všetky uchoval pán Zelenay. V košickom štúdiu sa nezachovalo nič, no Ďuri Szabados ma stretol na chodbe a hneď ma volal do štúdia. Na prvom Košickom zlatom poklade po revolúcii som sa už zúčastnil ako hosť. Ešte nikdy v živote som nemal takú trému." Ku KZP pridáva jednu pikošku. "Presne na tom vystúpení sedela moja staršia dcéra s vnukom Maťkom, ktorý je dnes spevákom a gitaristom skupiny Kvetov v podpaží. Zaspal v jej náručí. A tento rok na finálovom večeri, kde Kvety v podpaží získali tretie miesto, zaspala v hľadisku aj moja pravnučka!"

Šacimu, ako zvyknú pána Eugena familiárne oslovovať, dala hudba v živote veľmi veľa. Mimochodom, prezývku Šaci má už od detstva. "Moja stará mamka, ktorá rozprávala väčšinou po mantácky, mi ho dala ako bábu. Keď som bol ešte len v perinke, hovorila mi mein Schatz (môj poklad), z toho vznikla zdrobnenina Šacika (pokladík), a pre všetkých priateľov som potom bol stále len Šaci."

Bol manažérom Sone Hanzlovej, Karolíny Majerníkovej a Ladislavy Maníčkovej. "Mal som dobrý odhad pre ich schopnosti, všetky tri sa stali úspešné. Ladislava vydala CD a v tomto roku zvíťazila v Czech Talent. Dnes by som chcel okrem iných pomôcť v kariére vokalistke venujúcej sa šansónom."

Všetko, čo pán Eugen zažil, sa rozhodol využiť pre podporu mladých talentov. Bol manažérom Sone Hanzlovej a Karolíny Majerníkovej, dnes sa venuje Ladislave Maníčkovej. "Mal som dobrý odhad pre ich schopnosti, všetky tri sa stali úspešné. Ladislava vydala CD a tento rok zvíťazila v Czech Talent. Dnes by som chcel okrem iných pomôcť v kariére vokalistke venujúcej sa šansónom." Času a chuti má dosť. Eugen Šváb síce žije v Kolíne a užíva si dôchodok, no do Košíc prichádza takmer každý mesiac.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z Košíc nájdete na košickom Korzári