Slovenskí politici by sa zabávať mali len jedným spôsobom: Napasovať výdavky do korzetu tak, aby štát akurát neprestal dýchať. (Aj to je na diskusiu, či musí.) Nič iného na robotu nemajú. V situácii, keď Standard & Poor ´s pohrozil plošne znížením ratingu celej eurozóny, si namiesto vyhlásenia stavu fiškálnej núdze však len ondulujú perie.
Napríklad Dzurinda si neodpustil pripomenúť Radičovej, kto je v dome (už zase) pánom. Čo sa týka čerstvých návrhov Merkelová-Sarkozy, vyhlásil, že nie je veru čas na žiadne referendum. Premiérka totiž kdesi utrúsila, že referendum treba. (Už to aj odvolala. Kde boli poradcovia? ) Pointa, samozrejme, je, že taká debata, akože občania, poďme sa vyjadriť k revolúcii v eurozóne, je mimo obliga. Referendum by bolo správne, je ale nemožné. Neexistuje prienik medzi správnymi riešeniami – ak ešte jestvujú – a tým, čo sa deje. Cesty z krízy sú už iba nedemokratické a ekonomicky iracionálne a škodlivé, aj keď krátkodobo AZDA pomôžu... Niežeby sa nedala „na prkne" namodelovať demokraticky a trhovo konformná minimalizácia škôd. Dala, tiež bez záruky... Nepatrí však do reálneho sveta, ktorý ženie spontaneita síl utrhnutých z reťazí, a vládnu mu Sarkozy, Merkelová, MMF, Obama, Číňania, atď....
Hojiť sa na padlých konkurentoch (Radičová opäť tára!!) a balamutiť národ je slovenské východisko: „Vývoj ide po ceste, ktorú sme si želali od nástupu súčasnej vlády k moci", znel ďalší skvostný komentár Dzurindu k návrhu, ktorý vezme SR kus štátnej svojprávnosti tak, že absolútne nič nerieši. (Celý pakt Merkozy je šudítko na zblbnuté trhy a zámienka, aby ECB mohla tlačiť peniaze.) Áno. Zvlášť ten bod, ktorý hovorí o záväzku nenútiť banky znášať náklady bankrotov v eurozóne, je presne v duchu „cesty, ktorú sme si želali". Hahahaha. Ak vezmete Miklošove zobrané spisy a šteky o eurozóne a kríze, tak frekventovanejší výraz ako „haircut" nenájdete. Ešte azda „morálny hazard"...
Nejde o to, hľadať smietku v oku SDKÚ (keď brvien majú plnú pivnicu). A ešte keď vieme, že Mikloš je na nútenej dráhe a nikto z politickej triedy by jeho robotu nerobil lepšie. Avšak tá neustála potreba „potvrdzovať sa", predvádzať správnosť vlastného presvedčenia je v najužšej príčinnej súvislosti so zlými rozhodnutiami a riešeniami. A to už nie je ani o Slovensku. Ak obraz roztiahneme na celú EÚ, tak neschopnosť pripustiť si, že euro je súčasťou problému, urobili z riešenia krízy dlhov a zachraňovania eura jednu a nedeliteľnú kauzu, čo bol omyl, ktorý môžu splácať tri generácie. Dnes oddeliť tie dve veci už nejde, nádoby sú definitívne spojené. Avšak ešte pred rokom a pol bolo možné amputovať Grécko bez rizika kataklizmatických dôsledkov.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
