Jozef Štafura: Hocijaký hráč si dnes pýta dobrý plat

V prvom ročníku hrával proti starším chlapcom, ktorí museli dávať pozor, aby ho kvôli nízkej výške nezrazili na zem. Medzi vyššími a o niečo skúsenejšími sa však nestratil. Z malého hráča, reprezentanta základnej školy, vyrástol reprezentant Československa.

STRÁŽSKE. Futbalová legenda dnes trénuje obecný klub v Petrovciach nad Laborcom, v Strážskom spravuje malú stávkovú kanceláriu a dvakrát do týždňa si po večeroch s priateľmi zahrajú nohejbal v telocvični. My sme sa s ním stretli a pozhovárali.

Otvorili sa mu dvere

V šesťdesiatom siedmom zakotvil v mestečku Strážske. Ako mnohých iných aj Jozefa Štafuru sem pritiahla práca. Zamestnal sa v chemickom závode Chemko. Mal 18 rokov a v tom čase začal hrávať futbal za mestský klub. Od leta nastúpil na základnú vojenskú službu v Ubli. V klube spočiatku nehrával v základe. Presadil sa až po niekoľkých mesiacoch. Keďže svojím hráčskym talentom zatienil ostatných, veľmi rýchlo si ho všimli predstavitelia klubov zvučnejších mien. V roku 1969 sa upísal prvoligovému mužstvu VSS Košice. „Vďaka tomu, že som hrával za VSS, sa mi otvorili dvere do celého sveta,“ spomína futbalová legenda. „Lietať do zahraničia bolo vtedy raritou. Moja prvá cesta smerovala do Belgicka, kde sme s Košicami odohrali pohárové stretnutie s Lierse SK. Na tento zápas si pamätám veľmi dobre, pretože sme večer predtým sledovali, ako prvý človek vystúpil na Mesiac,“ prezrádza s úsmevom.

Už nikdy nemal hrať futbal

Po vážnom ochorení pľúc sa ocitol na psychickom dne. Prognózy boli ako zo zlého sna. Polovicu roka strávil vo Vysokých tatrách, kde sa liečil. „Vďaka tejto chorobe som spoznal úžasného človeka, doktora Hasa. Bol to jediný človek, ktorý mi povedal: ‚Jožko, ty ešte budeš hrať futbal.‘ Doktor Has sa nemýlil. Futbalovej legende poslali z klubu výstroj a po čase začal behávať po tatranských kopcoch. Trénoval. Po niekoľkých týždňoch mal takú formu, že bol schopný opäť vstúpiť na zelené pasienky.

Návrat v plnej paráde

Skvelé výkony, aké začal predvádzať po svojom návrate, ho veľkými písmenami zapísali do povedomia fanúšikov. Tímy ako Slovan, Slávia či Sparta mohli Košičanom ticho závidieť talentovaného záložníka. V časoch československej ligy boli prestupy do iných mužstiev obrovskou raritou. Hráči hrávali v jednom klube až do skončenia kariéry. „Na Slovensku sa vtedy hral lepší futbal ako v Česku,“ hovorí Jozef Štafura. „Sparta a Slávia hrali druhé husle. Tituly sa delili tu.“
2. mája 1973 nastúpil na medzištátny zápas proti Dánsku. V obzvlášť silnej konkurencii kvalitných spoluhráčov sa dokázal presadiť. Na trávniku strávil celých 90 minút. Československo a Dánsko si po remíze 1:1 rozdelili body. Pán hráč, ako ho volajú v Strážskom, odohral 251 ligových zápasov a strelil v nich 26 gólov. Po skončení profesionálnej kariéry sa vydal dráhou trénera. Spolu s Milanom Lešickým viedli reprezentantov do 21 rokov.

Okrem rodiny je preňho futbal všetko

Manželka Jozefa Štafuru Mária si po desiatkach rokov zvykla na život so zanieteným milovníkom futbalu. Občas sa ešte utrúsi nejaká poznámka na to, že sa v televízii opäť sleduje lopta a zelené trávnaté plochy, ale všetko v rámci normy. Víkend bez toho, aby si nesadol na trénerskú lavičku a neriadil svojich zverencov, si futbalová legenda už ani nedokáže predstaviť. Futbal ho baví oveľa viac, keď je za niečo zodpovedný a neprizerá sa nečinne. „Futbal je kus odriekania,“ zdôveruje sa Štafura. „Keby som doma nemal také zázemie a takú rodinu, nikdy by som to nedotiahol tak ďaleko.“

Ako sa na futbal pozerá dnes?

„Musíme si uvedomiť, že futbal - nielen u nás, ale všade na svete – je až na druhom mieste. Na tom prvom sú peniaze. Zabudli sme na poslanie futbalu. Dnes sa v médiách a všade inde rozpráva najprv o peniazoch. Hocijaký hráč príde do klubu a pýta si dobrú zmluvu, dobrý plat, až potom sa snaží ukázať, čo v ňom je.“
Pod vedením trénera Vengloša musel futbalista ukázať okrem toho, čo vie na trávniku aj to, aké má charakterové vlastnosti. Hráč musel byť pracovitý, mať istú inteligenčnú úroveň, musel takisto ukázať, či vie žiť v kolektíve. „Dnes by si slovenské mužstvo, ktoré porazí Spartu Praha, zapýtalo tisícové prémie v eurách. Ja som dostal 640 korún a bol som spokojný,“ dodáva Jozef Štafura.