Svoje súkromie si stráži a prezentovať sa netúži pletkami, ale muzikou. Aj preto o ňom toho verejnosť až tak veľa nevie a osobnejších rozhovorov s ním je ako šafranu. Pre nás Miko Hladký z kapely Gladiátor predsa len urobil výnimku a vďaka tomu sa dozviete napríklad aj to, či do budúcoročnej štyridsiatky stihne svadbu, či uňho vo vzťahu zohráva dôležitejšiu rolu rozum alebo chémia a na čo sa v budúcnosti najviac teší.
Nedávno ste oslávili narodeniny, ktoré sú, hoci by to o vás nik nepovedal, predzvesťou štyridsiatky. Človek si v detstve ťažko predstavuje, že niekedy vôbec bude mať tridsať a viac. Ako to vnímate?
- Je to presne tak. Keď som sa ako dvadsaťročný pozeral na štyridsaťročného človeka, tak sa mi zdal neuveriteľne starý. A teraz, rok pred štyridsiatkou zisťujem, že človek síce rastie, ale vo vnútri ostáva stále mladý. Nezáleží na veku, lebo ako sa hovorí, ľudia sa nemenia. A to práve vo svojej najhlbšej podstate, čiže v zábavnosti a hravosti. Stále sa cítim byť nedospelý a existuje milión zábaviek z detstva, ktoré ma dodnes bavia.
Predpokladám, že určite existuje aj oblasť, v ktorej ste už maximálne vyzretý.
- Mám už nejaké skúsenosti, ktoré mi dopomohli k tomu, že mám na isté veci jasné názory. Tie ma vlastne držia viac nohami na zemi, ako v oblakoch.
Hovorí sa, že človek sa najviac mení práve medzi tridsiatkou a štyridsiatkou a že muži by sa teda napríklad nemali skôr ženiť. Očividne sa tejto tézy držíte.
- No je to pekné pravidlo... Vidíte, možno aj kvôli tomu sa ešte cítim taký nedozretý. Ešte ma len čakajú veci, ktoré mnohí majú za sebou už v 25-ke. Mňa to ešte len čaká a veľmi sa teším, že to príde. Vďaka tomu, že som to ešte nezažil, vlastne moja mladosť ešte stále pokračuje. Teším sa na to. A keď vravíte, že takto po štyridsiatke to bude ono, beriem vás za slovo. Do jubilea však už svadbu pravdepodobne nestihnem.
Ste momentálne zaľúbený?
- Momentálne som. No ja som vlastne zaľúbený celý život. Som človek, ktorý v podstate bez lásky a zaľúbenia nevie fungovať. Preto, keď z nejakého vzťahu, lásky či zaľúbenosti odídem, tak mi to chvíľu trvá. Patrím totiž medzi dosť senzibilných ľudí. Keď sa však popálim, opäť sa snažím niečo krásne hľadať a zase ten pocit dostať späť. Aj keď nie, že by som to nejako nasilu a zámerne vyhľadával. Pocit zaľúbenia ma však veľmi napĺňa. Ani neviem, či som bol niekedy v živote nezaľúbený, zrejme nie.
Vraj sa však vrháte do vzťahov spôsobom, že klapky na očiach a ste v tomto veľký extrémista. Vekom sa to nemení? Nie ste človek, ktorý sa učí z vlastných chýb? Aj keď ťažko povedať, či je to chyba...
- No niekedy naozaj platilo, že to bolo u mňa až príliš razantné. Dokonca až extrémne. Teraz je to už trošku voľnejšie. To, čo vravíte, na sto percent platilo možno pred desiatimi rokmi. Teraz už naozaj menej. Ako hovoríte, je to možno vyzretosťou a možno aj viacerými vzťahmi a sklamaniami. Človek je už opatrnejší. Asi je to normálne a hlavne sa to samé v človeku nejako spontánne prebudí.
Čiže sa dá povedať, že racio zohráva vo vašich vzťahoch nadpolovičnú rolu a predtým boli silnejšie emócie a chémia?
- Tak pre mňa je chémia ešte stále silnejšia... Povedal by som asi tak, že vždy trošku prevažuje nad rozumom.
Aké vlastnosti by však mala mať vaša partnerka, okrem toho, že teda chémia musí fungovať?
- V prvom rade musí mať iskru a nedefinovateľný šarm, ktorý na mňa dobre vplýva. To sú základné veci, ktoré na mňa prvotne zapôsobia. A samozrejme potom, keď už príde k zaľúbeniu, je toho viac. Myslím si však, že keď už medzi dvoma ľuďmi niečo vznikne, tak sa to vštko vyvíja prirodzene a vzájomne. Hlavné však je, aby chémia fungovala z oboch strán. A u mňa prichádza láska v prvom rade cez oči. Aj keď to pôsobí divne, oči ma na žene vždy mimoriadne zaujímajú.
Čo myslíte, ako sa s vami žije?
- Viete čo, ja by som seba celkom chcel za partnera. Svoju polovičku totiž veľmi rozmaznávam. Podľa mňa sa má pri mne dobre.
Vraj aj vy ste rád hýčkaný, takže to v podstate oplácate rovnakou mierou...
- Presne, ako hovoríte. Dokonca neviem, či to nezačína práve u mňa. Som totiž taký, že keď to funguje a som zaľúbený, tak do toho idem na sto percent. Niekedy to nie je až tak dobre, lebo sa mi to nevracia tým istým bumerangom. Niekedy som na to trošku doplatil.
Rozchody ste vraj prežívali pomerne ťažko a v tejto oblasti ste citlivejší...
- Pravdupovediac áno. Bavíme sa však o období nejakých päť rokov dozadu. Odvtedy som vo vzťahu a nemusím to teda riešiť. Je to pekné.
Keď však máte nejaký problém, nie ste človek, ktorému by pomáhala zabudnúť práca. Čo teda?
- No pred rokmi som mal dokonca taký problém, že som si akoby sám vyrábal komplikácie a potom som ich musel riešiť, lebo ma to trápilo. Teraz sa už snažím vyhýbať veciam, ktoré by mi mohli vyrobiť nejaký problém. Snažím sa teda všetko eliminovať a keď už nejaký problém vznikne, tak mi v podstate celý život pomáha môj najlepší kamarát Georgio z kapely. Tým, že sa dokonale poznáme, vie mi poradiť, ja viem poradiť jemu a navzájom si proste pomáhame. Georgio je taký môj dôverník.
Inak ste skôr uzavretý človek, najmä čo sa týka súkromia?
- Teraz to tak síce nevyzerá, ale áno. Necítim potrebu zbytočne sa s niekým deliť o naintímnejšie veci, lebo si myslím, že je to moja osobná vec. Hoci v rámci tohto rozhovoru to v podstate porušujem.
Veď práve, veľa osobných rozhovorov s vami naozaj nebolo uverejnených...
- Dlho som sa o svojom súkromí nechcel vyjadrovať a istú dobu som sa o ňom prestal baviť úplne, až všetci pochopili, že takéto otázky mi je úplne zbytočné klásť, lebo na nich neodpoviem a baviť sa mienim len o hudbe. Ale vidíte...
Zrejme to závisí od životnej fázy, ktorú človek momentálne prežíva.
- Áno, to ste presne pomenovali. Teraz cítim vnútornú pohodu, kľud a nič neriešim, nič ma netrápi... Takže mi nie je zaťažko rozprávať o tom.
Pôsobíte ako mimoriadne uvážlivý a nie veľmi výbušný človek. Stratíte občas nervy?
- Ani nie. Nie. Skôr všetko riešim nejakou dohodou. Myslím si, že je zbytočné sa s niekým hádať, vždy sa dá kľudne dohodnúť. Rozhodne nie som výbušný.
Lenže to musí byť aj druhá strana ochotná dohodnúť sa.
- To áno. Je mi blbé rozprávať sám o sebe, ale som dosť prispôsobivý. Myslím si, že som nadmieru ústretový a môžem povedať, že chápavý. Istú dobu ma celkom bavila psychológia a zaujímali ma ľudské charaktery. Odvtedy už viem odhadnúť ľudí, kde koho asi tak môžem zaradiť. Tým pádom, ak ma ten človek zaujíma, alebo sa nám skrížia cesty, tak ho dokážem "prekuknúť".
Napriek tomu, že ste hovorili, že máte v sebe mladosť možno práve vďaka tomu, že vás všetko dôležité ešte len čaká, ste už otcom a aj to určite prispelo k vašej vyzretosti.
- Jednoznačne. Keď sa mi narodila malá Ninka, tak spôsobila to, že som ostal trochu... Nie zodpovednejší, lebo myslím, že som bol aj predtým, ale zrelší, čo sa týka pohľadu na svet. Detskosť som odrazu videl v nej a v sebe som postupne prebúdzal dospelosť.
Ninka má už teraz šesť rokov?
- Áno. Ešte sme ju však nedali do školy a rozhodli sme sa počkať, nech si užije.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
