V kníhkupectve Artforum na Mlynskej ulici sa na verejnom čítaní vlastných kníh predstavil český spisovateľ Petr Šabach. Je známy ako autor humoristických kníh pripomínajúcich dobu socializmu Hovno hoří, Opilé banány alebo Občanský průkaz. Podľa jeho kníh boli natočené filmy Pelíšky, Pupendo, U mě dobrý, Šakalí léta alebo spomínaný Občanský průkaz.
Pred časom ste priznali, že verejné čítanie z vlastných kníh nemáte rád? Zmenilo sa na tom niečo?
- No, už neomdlievam tak ako predtým, ale stále pri takýchto akciách cítim trému. Už však našťastie nie je taká paralyzujúca ako kedysi. Dokonca občas z toho mávam aj dobrý pocit. Ale strašne dlho to trvalo, kým sa mi podarilo skrotiť trému do takej miery, ktorá by bola únosná. Musel som sa zmieriť s tým, že z písania, ktoré je osamelé a tiché, vás zrazu ktosi vyrve a vytiahne medzi cudzích ľudí!
Čítať nahlas z vlastných autobiografických kníh pred cudzím publikom je teda asi dosť rozporuplné pre človeka, ktorý najradšej tvorí sám a v tichu...
- Áno, to je pravda. Na druhej strane som však rád v spoločnosti a rozprávam vtipy. Vtedy sa však bojím, aby som nejaký nepokazil. A na verejných čítaniach mám zas utkvelú predstavu, že ak budem ľudí nudiť, tak ich okrádam o čas a cítim veľkú zodpovednosť. Navyše, keď začínam čítať, tak nespoznávam svoj hlas a často sa sám seba pýtam, či som to vlastne ja a kto je to ten človek, ktorý sa tam pred čitateľmi predvádza...
Ak nepredstavujete novú knihu, ale čítate z tých, ktoré ste napísali, po ktorej siahnete najradšej?
- Nemám obľúbenú. Keď sa rozložia po stole, tak je to niekoľko rôznych kníh, pre mňa je to však jeden ucelený kus, lebo píšem stále o tom istom. Možno by bolo lepšie napísať jeden tisícstranový román a urobiť za svojou tvorbou bodku. Lenže ono to je zvyčajne tak, že keď tú bodku urobíte, tak sa vám vynoria ďalšie nápady. Dielo podľa mňa nikdy nie je pre umelca úplne uzavreté. Preto napríklad nechápem, kedy maliar vie, že je obraz už hotový... Pri písaní je to podobné. Ja knihu odovzdávam často vtedy, keď už mám pocit, že som zašiel na hranicu vlastných možností. Vtedy si poviem - the end.
The end ste si vraj povedali aj pri téme pražských Dejvic a doby pred rokom 1989, kde sa odohráva väčšina vaších príbehov...
- Je jedno, o akej dobe píšete. Musíte písať dobre. Už som si však povedal, že nechcem dopredu čitateľa vydesiť tým, že siahne po moje novej knihe a povie si - zase Dejvice? Na druhej strane, nechcem ani priveľmi počúvať hlas čitateľského vkusu. To by som musel písať o švédskom detektívovi, ktorý bojuje s upírmi a ešte do toho vmiešať milostnú aféru s prezidentovou ženou. Ale takto to nejde. Ja píšem vtedy, keď sa potrebujem dostať z depresie. Niekedy mám nápad na príbeh, niekedy mi stačí pekná veta, ktorá sa mi páči a dostanem chuť ju dať do textu.
Keď sa Jarchovský a Hřebejk po prvýkrát rozhodli nakrútiť film podľa vašej predlohy, čo ste od toho očakávali?
- Bol som zvedavý. Prvé boli Šakalí léta. Vravel som si, že je to skúška pre nich, nie pre mňa, veď čo ja už s tým? Ja si stojím len za knižkami, filmy sú mimo mňa. Máme džentlmenskú dohodu - povedal som im, že si s mojimi textami môžu robiť, čo chcú a že im držím palce. Nemyslite si však, že keď sa potom o tom rozprávame, že ich potľapkávam po chrbte a chválim za tie filmy. Sú to väčšinou dosť ohnivé debaty, pri ktorých sa aj posielame do 'prdele '. Na druhej strane viem, že keď im dám súhlas, už sa nemôžem vykrúcať.
Je však príjemné z vášho pohľadu vidieť, že vaše príbehy si vo filmoch žijú ďalší život?
- Uvedomujem si, že film má obrovský záber. Pelíšky videli milióny ľudí, počas Vianoc si ich iste pozrú znovu. A mne sa stáva, že ma občas niekto stretne na ulici a povie - za tie Pelíšky ti veľmi ďakujem. Ja by som sa mal ohradiť, veď film ako taký vznikol mimo mňa, no väčšinou sa len tíško usmejem a veziem sa na vlne slávy... Priznávam, že moje správanie je v tomto smere trochu alibistické. Ak by sa im filmy nevydarili, poviem - čo ja s tým mám? Ale keď sa vydarili, tak si vravím - bezo mňa by predsa nemali čo natočiť.
Či však chcete alebo nie, pre väčšinu Slovákov i Čechov ste identifikovateľný ako ten, podľa ktorého predlohy sa nakrútili Pelíšky, Pupendo...
- Nie je mi príjemné baviť sa o mojej práci cez filmy, ktoré sa nakrútili a za ktoré vlastne nemôžem. Lenže chápem, film je masová záležitosť a že s týmto mojím statusom už nič nenarobím. Z komerčného hľadiska to však v podstate splnilo svoju funkciu a v istom zmysle mi to pomáha v ďalšej robote.
Autor: kid
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
