V súkromí mu veľkú radosť robí 17-mesačný vnúčik Sebastián. Muzikant to však vždy na ružiach ustlané nemal. Čo ho najviac zložilo na kolená? Ktoré obdobia boli preňho najťažšie? Aj to nám prezradil v rozhovore.

Rok 2011 sa pomaly blíži do finále. Aký bol pre vás?

- Kontinuálne nadviazal na rok 2010, kedy som mal päťdesiatiny. Tie latku pracovných povinností postavili veľmi vysoko. Je to však skvelé, pretože mám vypredané koncerty, výborne sa mi predáva cédečko, mám mnoho firemných akcií. Diár mám zaplnený až do júna budúceho roka. Nepreháňam, ak poviem, že mám fantastické obdobie. A to aj v súkromí. Máme 17 mesačného vnúčika Sebastiána, z ktorého máme obrovskú radosť.

Takže vám rok viac dal, než vzal?

- Myslím, že okrem času mi nevzal nič. Ten je síce vzácnou komodinou, no na druhej strane, som workoholik, nebavilo by ma sedieť doma a nerobiť nič.

Po 10-ročnej pauze vám nedávno vyšlo cédečko...

- Chodilo mi už veľmi veľa mailov a správ na facebook, kedy prídem s niečím novým. Že milujú moje staré pesničky, ale že by ich už potešili nové. Po poslednom muzikáli Kat mydlář som však bol autorsky úplne vyprahnutý, potreboval som pauzu. Práve v tom čase som si ujasňoval, v akom duchu sa má nový album niesť. Medzi mojimi fanúšikmi sme urobili anketu, z ktorej vzišlo, že by si odomňa jednoznačne priali tanečnú muziku. Po muzikáloch, ktoré sú postavené na veľkých melódiách a sláčikových orchestroch, je tu teda niečo z celkom iného cesta. Je to kompletne elektronická muzika, na ktorej je živý iba môj spev.

Ste nekorunovaným kráľom diskoték. Boli ste zamladi aj skutočným parketovým levom?

- Jasné... Ako mladý som vymetal všetky známe pražské diskotéky.

Niesli sa pre váš 80. roky v znamení bohémy?

- Osemdesiate roky mali úžasnú atmosféru. Vzniklo v nich množstvo skvelej muziky. Nielen u nás, ale aj vo svete. Myslím, že z nich doteraz mnohí čerpáme. Pre mňa osobne to bolo skvelé obdobie. Bol som slávny, mal som nádherný život, robil som prácu, ktorá ma nesmierne bavila. Realizoval som sa nielen ako spevák, ale aj ako autor a aranžér - točil som LP aj svojim kolegom - Sagvanovi Tofimu, Ivete Bartošovej, Dare Rolins.

Ako 20-ročný ste mali Mercedes, byt, slávu. Nezamávalo to s vami?

- Nie, pretože ako 16-ročný som nastupoval do kapely Kroky ako radový muzikant a už vtedy som si urobil obrázok o tom, ako sa správajú rôzne hviezdičky a ako sa ja chovať nikdy nechcem.

Ani zo záujmu fanúšičiek sa vám hlava nezatočila?

- Myslím, že nie, ale užíval som si ho. Muzikanti sú neriadené strely. Majú radi okolo seba rozruch. Skrátka, žili sme naplno. So všetkými neresťami, ktoré k tomu patria. Bol to pekný život.

Páčil sa vám vari viac ako ten, ktorý žijete teraz?

- Dnes rozmýšľam úplne inak. Ak by som mal v dvadsaťpäťke rozum päťdesiatnika, tak by som určite mnoho vecí neurobil, alebo urobil inak. Ale tak to v živote nefunguje, takže sa nesťažujem.

Mali vás peniaze rady odjakživa?

- Nie. Bol som aj na dne, prežil mnoho negatívnych momentov. Koncom osemdesiatych rokov som si postavil nahrávacie štúdio, kvôli ktorému som sa zadĺžil, no bol som veľmi unavený z koncertovania, tak som to obmedzil. V tom čase bolo peňazí, samozrejme, málo. Požičiaval som si aj od kamarátov, do toho som musel vyplatiť spoločníkov... Neboli to ľahké časy. Zlepšovať sa to začalo v polovici deväťdesiatych rokov, keď ma začali hrať na diskotékach a rok 1998, keď ma hokejisti požiadali, aby som im zložil víťaznú pieseň pre Nagano, to zlomil úplne.

Aký máte vzťah k peniazom?

Myslím si, že veľmi striedmy. Peniaze sú skvelé, potrebné, ale nie primárne. Je mnoho iných hodnôt, ktoré sú pred peniazmi.

Napríklad?

- Človek nemôže myslieť len materiálne. Je tu ešte duchovno a duševno. Ak máte kamarátov, ktorých máte rád, a ktorí majú radi vás, je úplne jedno, či sedíte pri táboráku a lacnom víne. Hlavné je, že ste spolu. Samozrejme, druhá stránka veci je, že keď človek peniaze má, prečo by si ich neužil.

Ako si ich rád užívate vy?

- Mám rád svetácky život, rád veľa cestujem. S manželkou, dcérou a vnúčikom vyrážame aspoň raz štvrťročne na pár dní na dovolenku. Tam rád míňam za dobré vína, jedlo... Veľa investujem aj do koncertných a divadelných technológií, do javiskového oblečenia.

Vraví sa, že ak Pánboh niekomu pridá, inde mu uberie...

- Mal som neľahké detstvo. Moji rodičia sa rozviedli, takže som si musel pomáhať sám. Možno aj to je dôvod mojej ctižiadostivosti. Už ako malý som 5-6 hodín denne cvičil na piáno. Krušné chvíle sme s manželkou prežili v roku 2000, keď nám na leukémiu zomrela dcéra Miška. Nesmierne nás to zasiahlo a zároveň nás to naučilo dívať sa na život celkom inou optikou. Začali sme o ňom omnoho viac premýšľať, zrazu nám došlo, že žiť a byť na tomto svete nie je samozrejmosťou. Jedna spisovateľka raz napísala, že ak človek v živote dostane všetko naservírované na striebornom podnose, veľmi rýchlo ho to prestane baviť. Myslím, že má pravdu. Ak človek zažíva vrcholy i pády, má stále o čo bojovať.

Vnímali ste poznačený stratou Michaely inak aj tehotenstvo svojej mladučkej dcéry Kláry?

- Bezpochyby. V tom období padali rôzne názory - že je ešte mladá, že by mala ísť na umelé prerušenie tehotenstva. Obaja s manželkou sme boli striktne proti. Ak nejaký život vznikne, nemá nikto právo doň zasahovať.

Klára odišla študovať do New Yorku. Neodhovárali ste ju od toho?

- Nie. Má u nás absolútne zázemie. Navyše s ňou denne skypujeme a po 2 mesiacoch sa vždy navštevujeme. Takže to nie je o tom, že by so synom stratila na rok kontakt.

Sebastiána teraz vychovávate vy s manželkou. Užívate si to?

- Veľmi! Je s ním veľká sranda, veľmi nás to obohatilo a oživilo to náš dom. Navyše po dvoch dcérach máme teraz doma chlapca, a to je čosi celkom iné. Je ešte maličký, no už teraz vidieť, že je veľmi technicky orientovaný. Žiadne hračky, žiadni plyšáci ho nezaujímajú. Jeho najväčšou radosťou sú diaľkové ovládače, magnetofóny, DVD, vypínače...

Užívate si vnúčika viac ako vlastné deti?

- Myslím, že nie. Aj deťom som sa veľa venoval a som za to veľmi vďačný, pretože by som si to inak asi vyčítal. Vždy som bol rodinný typ, a hoci som mal odjakživa veľa práce, tým, že som mal doma štúdio a že som na koncerty vyrážal po večeroch, mal som na dievčatá vždy dosť času.

Na čo sa najbližšie tešíte?

- Na to, že po skončení turné si zbalíme kufre a na 3 týždne odletíme do Thajska. Strávime tam aj Štedrý deň. Už dávno sme chceli vyskúšať Vianoce v teplej krajine a tento rok sa nám zdal byť ideálny preto, že Sebíka ešte stromčeky, ani darčeky neberú. Na budúci rok, keď sa už o to bude zaujímať, chceme byť v Čechách, pretože Vianoce so všetkými tradíciami k deťom skrátka patria.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.