Zvedavosť len núti k otázke, či by chaos a ohrozenie pacientov nezafungovali ako výstraha, že sa vážne treba zaoberať nie protestom doktorov, ale rozkladom štátu v jeho základných funkciách.
Posúdiť opodstatnenosť rečí Uhliarika, že krízové scenáre sú pripravené, sa zvonku nedá. Môže byť, treba veriť. Toto je ale presne situácia, keď viera je málo. Štát by mal vyžarovať silu a dôveru, že deje má pod kontrolou a platí spoločenská zmluva, že ten, kto zdravotnú starostlivosť potrebuje, ju aj dostane. Necítiť, že?
Vláda je rozbitá a novelou ústavy oslabená. Avšak mäkkosť, ktorou ohurujú vo finiši, je neskutočné posmelenie všetkým vydieračom. Príkladov, keď odbory rôznymi generálnymi štrajkami, „výlukami" či zablokovaním premávok vyrazili dych zo života rôznych krajín, je celkom dosť. Aby ale takto zrazili jednu vládu na kolená, ako dokázalo spoločenstvo pána Kollára, tak to je nevídaná záležitosť. Doslova na podnose im Uhliarik aj s Radičovou už darovali zastavenie transformácie na akciové spoločnosti, novelu Zákonníka práce (vrátane pracovného voľna na štúdium!!), akúsi zmenu financovania a samozrejme zvýšenie miezd hneď a zaraz. Ak sa na vec pozriete z historickej perspektívy, tak podobne ako Radičová s Uhliarikom dopadol azda Napoleon pri Waterloo, generál Paulus pri Stalingrade, eventuálne Maďari pri Moháči.
Samozrejme, že keď ten Kollár nenaráža na žiaden odpor, tak dostáva krvavé oči. Rozumiete; keby mu nedali nič, ani cent a urýchlené dokončenie transformácie nemocníc ako bonus k tomu, tak sme dnes presne tam, kde sme. Pred hrozbou stavu núdze. Alebo pred zmätkami, čo vzniknú alebo nevzniknú v systéme podľa toho, koľko doktorov si na poslednú chvíľu rozmyslí výpovede. Argument, že nebyť tých 300 eur, ktoré - nevedno z akých zdrojov už priamo vpísali do platových dekrétov, by hrozil kolaps horší ako hrozí teraz, je hypotéza. Ak niekto vidí, že má do činenia so zbabelcami, ktorí so srdcom zajaca (s malým z) ustupujú až po stenu, prečo by nepýtal až 700 eur, keď už vytiahli z klobúka 300?
Situácia je precedentná. Vláda, nech je akákoľvek, má akýsi program, akési vyhlásenie, ktoré vzišlo z normálnej demokratickej procedúry. A pred sebou má ešte navyše realitu, ktorá hovorí o fiškálne najzložitejšom roku v histórii štátu, a o tom, že po detonáciách vo vonkajšom prostredí sa môžu prepisovať nie rozpočty, ale celé paradigmy, a to zďaleka nielen v zdravotníctve... To všetko sa škrtá, neplatí nič. Zákonník práce, ani zákon o poskytovateľoch starostlivosti, ani makroekonomické prognózy. Inak si svet totiž predstavuje jedna stavovská loby, ktorá jednoducho nezarába toľko, koľko si myslí, že si zaslúži. Sýpky sú otvorené, kto má kalašnikova a dosť trhaviny, ráčte vstúpiť.
Ale pozor. Vstup povolený iba s kalašnikovom. Kto nemá, zostane na svojom. No. V takomto štádiu rozkladu politiky núdza Slovensko veru neobíde. Nezávisle od toho, či predmetný stav bude alebo nebude vyhlásený.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
