Teda, že je obeťou svojho protikorupčného ťahu, ktorým rozrušil kruhy a záujmy pijavíc prisatých na azda najlukratívnejší z rezortov.
Množstvo okolností tomuto výkladu neprotirečí. Štrnásť je počet trestných oznámení, ktoré Galko - údajne - podal v súvislosti s dedičstvom po ministroch Smeru. (Všetko vyfučí do nuly, jed na to.) Samotné vypudenie SaS z koalície, čím sa tri strany zriekli troch rokov vlády "len tak", aj s prvotným tlakom na odchod všetkých ministrov SaS, je podporná indícia značnej sily. V slovenskom dobovom kontexte, kde etalónom je, či "bol dodržaný zákon", až oči kole to jednomyseľné volanie po demisii Galka v situácii, kde podpis sudcu to odpočúvanie evidentne legalizuje. Žiadny kontrolný úrad (ako v kauzách SDKÚ), ani Transparency (NBÚ), žiadne čakanie na výsledok prešetrovania, nič. Len Gašparovič a arrivederci.
Dá sa namietať, že sme v kampani a koalícia je minulosťou. Ten širokorozchodný ťah po vytesnení na okraj, "extremizácii" novej strany je však kontinuálny. Euroval, voľby a osobné animozity sú realitou dní, avšak hypotéza, že starí motorkári z politiky v spojení s predajno-manipulovateľnými novinármi využili lapsus (a poriadny) ministra na to, aby nastolili v rezorte obrany staré poriadky, nevyzerá konšpiračne. Ani trochu.
Problém tejto optiky nie je prípadná idealizácia osoby a určitá miera skreslenia, ale to, že si nárokuje akúsi morálnu nadradenosť. Na posúdení kauzy a Galkovej roly pritom jeho ciele nemenia zhola nič. Rozbíjač korupčných sietí môže byť mediálny obraz, alebo ozaj aj pravá identita Galka (to nevyriešime, autor nevie), avšak nie dôvod na zámenu roly ministra za vyšetrovací orgán. Auditovať zlodejské tendre predchodcov je v poriadku, aj posúvať ich prokurátorom, avšak už nie takpovediac líhať a vstávať s tajnou službou, ktorú mám pod sebou, a osobne sa starať, či dostatočne dôsledne a lojálne sa venuje tejto, ehm, priorite.
Odhliadnuc od skutočnosti, že prevalené odposluchy nerozkrývali korupciu, ale "vši v kožuchu", teda vynášača z VOS, tak nasadenie ITP na dvoch spolupracovníkov z vlastnej kancelárie, či na ochranku z ministerstva vnútra, je jasným príznakom určitého druhu posadnutosti, aká je u politika veľmi nebezpečná. A tiež toho, že medzi bojom proti zločinu na strane jednej a spravodajskými hrami, resp. politickým zápasom na strane druhej Galko nedokázal rozpoznať hranicu. Aj to je veľmi nebezpečné.
Veriaci môžu argumentovať, že Galko sledoval bohumilé ciele. Nie. Politici sú tiež chybujúci ľudia, a aj preto musí byť každé použitie mocenských nástrojov či narušenie súkromia absolútne nepochybne zdôvodnené. Právne i morálne, ak teda hovoríme o politickej zodpovednosti. V situácii, v ktorej by vyšší etický účel svätil užité prostriedky, Galko nebol ani omylom. To je realita, ktorej súčasťou isteže byť môže - a zrejme aj bola - hra nepriateľských síl, za obeť ktorej padol. Jedno s druhým sa nevylučuje.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
