Keď som načúval rozprávaniu Vladimíra Hubača (40) z Tatranskej Lomnice, mal som pocit, že listuje v už ošumelých knihách. Iba ten jemne šuštiaci zvuk otáčaných strán tam akosi chýbal… Ale on hovoril o starých lyžiach, viazaní a boboch.
TATRANSKÁ LOMNICA. Tieto strnulé a na dotyk neživé predmety, zatiaľ starostlivo uchovávané na pôjdoch či v pivniciach, sú totiž stelesnením jeho snov a prianí.
A preto pre ne V. Hubač práve v Tatranskej Lomnici stavia Múzeum zimných športov. Na budúci rok v júni, pokiaľ všetko vyjde podľa jeho predstáv, by malo byť sprístupnené prvým návštevníkom.
Odvaha okráda pohodlie
Pustiť sa v dnešných neistých časoch do stavby vyžaduje značnú odvahu. A ešte k tomu do projektu, ktorého zmyslom nie je vaše vlastné pohodlie, ale radosť a odkaz budúcim generáciám.
Vlado, vyštudovaný ekonóm, sa do spleti tehál, betónu a neúprosného rozpočtu oddal s vervou, s akou sa spúšťa dolu zjazdovkami.
“Všetko je to vlastne náhoda. Keď sme pred rokmi s kamarátom vymýšľali interiér penziónu Slnečný dom, našli sme niekoľko párov zaprášených drevených lyží. A tak sme si povedali, že si ich vyskúšame a skúsime si na nich aj zapretekať. Odvtedy som lyžiarskym relikviám prepadol úplne,” usmieva sa Vlado.
Po čase sa rozhodol svojmu spoločníkovi predať polovičku Slnečného domu, ktorého bol pätnásť rokov spolumajiteľom, vziať si úver a vrhnúť sa do stavby múzea. Exponáty chce vystavovať na ploche 310 m2, ale pokiaľ záujem návštevníkov prevýši očakávania, rozšíri múzeum aj o časť priestoru v pivnici.
“Vo výbere všetkých predmetov som vyslovene perfekcionista a ide mi predovšetkým o ich historickú hodnotu,“ vysvetľuje Hubač.
K tým najzaujímavejším patria napríklad viac ako dvesto rokov staré lyže, ktoré kúpil v anglickom starožitníctve. Niekedy si pripadá ako študent dejín… Na každom predmete je stopa človeka a histórie času.
Možno zhorel šperk
Pri zháňaní múzejných kúskov zažil Hubač nespočetne veľa kurióznych príbehov. Všade, kde sa dalo, dával inzeráty, obvolával známych, kontaktoval zahraničné horské strediská a pre inšpiráciu navštívil rakúske i nemecké múzeá. Úsmevné historky zažil v okolí Tatier.
“Telefonovala mi staršia pani z Mlynice, že má pre mňa krásne staré lyže. Hneď som sa za ňou vybral. Keď som vošiel do dvora, uvidel som veľkú vatru. Z plameňov trčali už len špičky historických starých lyží, možno aj veľmi vzácnych. A pani na mňa volá - pozrite sa, ako sú zachované! V náručí pritom niesla staré umelohmotné artistky. Nemohol som jej zo slušnosti povedať, že pre tieto lyže múzeum nestaviam. Potešil ma i pán z Červeného Kláštora. Sám mi priniesol lyže, ktoré si u neho nechal pri prechode frontu nemecký vojak so želaním, nech mu ich schová, že sa po ne vráti. Už však nikdy neprišiel… Podobné kúsky stoja za to,” hovorí Vlado.
Chce zároveň budúcim návštevníkom predstaviť Vysoké Tatry ako kedysi veľmi vyhľadávanú lokalitu európskej smotánky. Málokto vie, že už v roku 1911 v renomovanom časopise Ski kronika vyšiel celostránkový inzerát, kde boli Tatry prirovnávané k švajčiarskym zimným nóbl strediskám Davos a St. Moritz.
Alebo keď sa o 24 rokov neskôr konali v slovenských veľhorách prestížne preteky FIS a európske médiá písali o pohostinnosti a veľkorysosti miestnych organizátorov.
„Mám veľa textového aj fotografického materiálu, ktorý postupne plánujeme sprístupniť návštevníkom múzea.Tatry si to naozaj zaslúžia,” pokračuje Vlado.
V expozícii nechce samozrejme opomenúť ani mnoho slávnych mien, ako sú MUDr. Szontágh, MUDr.Guhr, nadšený propagátor olympionizmu na Slovensku, alebo Karol Cornidesz, lekárnik zo Starého Smokovca, ktorý v roku 1865 priviezol do Tatier prvé lyže z Nórska.
V priestoroch múzea bude jedna časť venovaná aj ”otcovi” alpského lyžovania Matthiasovi Zdárskemu, ktorého niektoré prvky v metodike výučby lyžovania sú platné dodnes.
Stal sa z neho reštaurátor
Na starodávnych lyžiarskych okuliaroch, stúpacích pásoch, snežniciach, paliciach či viazaní nestačí iba poutierať prach a prečistiť ich leštenkou. Múzejné kúsky vyžadujú oveľa viac a z Vlada sa vo voľných chvíľach stáva aj reštaurátor-amatér.
Asi najviac sa potrápil pri “znovuzrodení” starých bobov z roku 1920. Aby ich dostal do pôvodného stavu, musel urobiť množstvo snímok a zohnať štyridsať rokov starý strom jaseň. Kus práce na rekonštrukcii urobili kamaráti stolári.
“Boby sú úžasné, ľuďom sa určite budú veľmi páčiť. Viete, mnohí sa ma pýtajú, prečo sa radšej nechcem špecializovať iba na samotné lyže, ale to by pre dokonalý obraz dôb minulých nestačilo. Okrádal by som tak históriu. V Tatrách bol napríklad aj veľmi obľúbený curling,“ prezrádza Hubač.
Samotný interiér však bude určite doménou manželky Martiny, o ktorej milovník Tatier hovorí, že sa minula povolaním.
“Aj keď vyštudovala ekonómiu ako ja, mala sa radšej venovať bytovému dizajnu. Má pre to nadanie. Vlastne sa pri stavbe múzea vhodne dopĺňame,”dodáva.
Hubač sa spoločne s manželkou rozhodol sprístupniť ľuďom kúsok histórie Vysokých Tatier. Len s údivom počúvam jeho slová, že napríklad v Slovinsku, kde podľa jednej z verzií priniesli prvé lyže do Kranska baníci až zo Škandinávie a kde sa dokonca lyžovalo už pred tristo rokmi, dávajú dediny objekty pre múzeá budúcim investorom zdarma.
“Záujemcovia si ich zrekonštruujú na vlastné náklady a bol som veľmi prekvapený, ako sú potom miestni obyvatelia na tieto budovy s historickým odkazom hrdí. Zastavujú vás na ulici a odporúčajú vám, aby ste ich múzeum pri prechádzkach určite neobišli. Snáď sa niečoho podobného dočkáme i v Tatranskej Lomnici,” praje si sympatický Vlado.
Autor: Julius Nosko
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
