Fotil českú Miss, jeho fotky sa objavili aj v pánskom časopise Playboy, kniha Book 1 sa predávala nad očakávania dobre. A tak Peter Nagy prednedávnom vydal druhú knihu umeleckých fotografií, predovšetkým aktov, a poézie, Láskavé piesne. Zdá sa, že na čo siahne, to sa mu podarí. Vraj za to môže jeho silná ctižiadostivosť a perfekcionizmus. O knihe, ale najmä o ženách, ktoré bezpochyby neoddeliteľne patria k jeho životu ako vzduch či voda, sme sa porozprávali prednedávnom, keď sa ako hosť predstavil na prehliadke talianskej módnej značky.
Prednedávnom vám vyšla kniha fotiek a básní, Láskavé piesne. Hoci fotíte akty, od sexizmu sa dištancujete.
- Ten je dnes skutočne prehnaný. Myslím si, že ženy tým, ako lacno sa tlačia s nahotou do médií, strácajú dôstojnosť. Moje básne sú naopak vyjadrením názoru, že žena potrebuje dostávať úctu i nehu.
Vo vašej knihe však nie sú iba nežné, ale i básne pomerne odvážne.
- Je to presne ako so ženami. Niektoré sú nežné, iné drzé, extravagantné, „mimoformátové"... Myslím si, že ženy sú neprebádaná krajina. Každá je iná. A to je na tom to zaujímavé.
Zaujímavé je aj vaše básnické prirovnanie zaľúbenosti k tetovaniu.
- Zaľúbenosť totiž máte vytetovanú v duši. Ak je láska naozajstná, vždy v nej ostane bolesť a stopu po nej už nikdy nikto nezmaže.
Fotíte iba nemodelky. Ako si ich vyberáte?
- Dosť zložito. Mám prihlásených viac ako 400 dievčat, ktoré by so mnou chceli fotiť, no len veľmi málo z nich vyhovuje mojim predstavám. Ak si niektorú vyberiem, začneme sa stretávať a rozprávať, pretože chcem, aby k nim fotka sedela. Nikdy to však nie sú vyzývavé typy s gélovými nechtami. Nemám rád, ak žena používa priveľa estetických „šidítok". Mnohé si myslia, že čím viac toho majú na sebe navešaného, tým budú atraktívnejšie. No nie je to pravda. Ženu robí ženou predovšetkým to, ako sa správa.
Ženy z vašej brandže teda pre vás asi veľmi zaujímavé nie sú.
- Neplatí to o všetkých. Vezmite si napr. Zuzku Smatanovú. To je bigbiťáčka, ktorej kariéra nie je založená na vzhľade. Občas experimentuje s imidžom, ale tá žena je ukrytá v pesničkách. To isté platí o Katke Knechtovej, Jane Kirschner...
Nedávno vám vyšiel aj nový album - More piesní. Na fotke z obalu pôsobíte značne osamelo.
- ...Veď to je dobre.
Ale je to v protipóle s tým, ako by si človek myslel, že reálne žijete.
- Ja žijem všelijako. Každý deň inak. Ale necítim sa sám.
Takže tá fotka je iba dielom náhody a nie vyjadrením životného postoja?
- Ak by som mal vyjadriť svoj životný postoj, použil by som citát Boba Dylana: „Úspešný človek je ten, ktorý ráno vstane, večer si ľahne a medzitým robí, čo chce."
Vychádzajúc z toho ste úspešný, nie?
- Splnil som si všetky sny. Ale všimnite si, že v tom citáte je: „robí, čo chce", nie „robí SI, čo chce". Ten napohľad maličký rozdiel je veľmi dôležitý. A čo sa týka životnej filozofie, študoval som dejiny filozofie a najzaujímavejším smerom pre mňa bol existencializmus, ktorý skúma, či to, čo žijeme, vôbec existuje. Či to nie je len ilúzia. Tento spôsob uvažovania mi najviac pomohol v krízových situáciách, pomohol mi oslobodiť sa. Sloboda sa totiž rodí v hlave.
Dnes je sloboda pre mnohých veľkým luxusom.
- Pretože mnohí sú „zblbnutí" reklamami. Ako spievam v jednej pesničke - všetci idú 200, sfetovaní reklamou. Ľudia pre vidinu luxusného domu, krásneho auta podpisujú 30-ročné hypotéky a zabúdajú, že najväčší luxus je ráno vstať, vycupkať si v teniskách len tak a nikomu nič nedlhovať. Chápem, že to nie je vždy jednoduché. Ľudia chcú bývať a žiť, no keď sa človek tak dlho zaviaže, mnohokrát to trpko oľutuje.
Vy ste nikdy neboli v područí ničoho?
- Ja nemusím byť, som spevák.
Čo to znamená?
- Že až tak otrocky robiť nemusím. Ale to sme v „inej dedine". Ja matériu beriem s veľkou rezervou, pretože viem, že vás neurobí šťastným. Respektíve, iba na chvíľu. Niečo si kúpite, chvíľu ste nadšená, no potom tá radosť opadne a veci pýtajú peniaze...
Čo vás teda robí šťastným?
- Napríklad to, že sa dobre predávajú moje knihy. Fotografom totiž obyčajne vydávajú knihy sponzori, moja šla do predaja a musela si na seba zarobiť sama. Veľkú radosť mám aj z vydareného koncertu. Nedávno sme hrali v Nitre, a keď máte v amfiteátri 8-tisíc ľudí, ktorí spievajú s vami tak, že zastavíte kapelu a oni pokračujú, je to pre mňa ako skladateľa a textára neopísateľná radosť. Je to tá najväčšia vec.
Vaše piesne prežili desaťročia. Zrejme za to vďačia svojej nadčasovosti.
- Samozrejme. Vezmime si napr. pesničku Aj tak sme stále frajeri. Tú som napísal v roku 1988 v čase perestrojky. Ak ju zaspievam dnes, bude sedieť na udalosti nedávnych dní (pád našej vlády, pozn. redakcie). Páni Peteraj a Filan tu dávno pred revolúciou založili školu výborných textov, ktoré sú o niečom. Samozrejme, nie je to jednoduché. Dnes prichádza množstvo nových ľudí, ktorí si to predstavujú veľmi jednoducho. Myslia si, že stať sa slávnym je také rýchle ako kliknutie na internete. To je omyl. Všetci musia absolvovať ťažkú cestu. Vezmite si kapely, ktoré sa u nás presadili. Všetky prešli od garážového hrania, cez talentové súťaže... Katka Knechtová, IMT Smile, Zuzka Smatanová, No Name, Desmod. To všetko sú kapely, ktoré roky čakali. A inak to ani nejde. Nemôžete niekoho donútiť, aby vás považoval za slávneho. To, že má kapela 3 000 priateľov na Facebooku, nič neznamená. Ak tých 3 000 ľudí príde do koncertnej sály a bude spievať jej pesničky, to bude iná vec.
Ak hovoríte o sláve, s akou daňou musia rátať tí, ktorí po nej túžia?
- Že sú ľudia, ktorí vás zbožňujú a ktorí vás nenávidia. Bez toho, aby ste pre to niečo urobili.
Ako sa žije s pocitom, že vás niekto nenávidí?
- Som voči tomu imúnny. Odjakživa žijem v úplne inom svete, mám svoju bublinu.
Prečo ste sa na túto cestu vydali vy - inteligentný študent po uši zahrabaný do filozofie?
- Pretože ma táto práca baví. Povedal som si, že pokiaľ budem žiť, budem robiť iba to, čo chcem. Viem, je to veľmi arogantné a sebavedomé, ale je to tak. Mal som totiž pocit, že všetko čo robím, je kompromis. A ja som veľmi túžil robiť muziku. Sedem rokov som hral do steny, cvičil na gitare a čítal kvantá poézie. Chcel som byť pesničkárom, čo znamená, že si budem texty i hudbu skladať sám.
Aké najväčšie kompromisy ste museli urobiť, aby ste došli do cieľa?
- Odohrať napríklad akcie, ktorými som si zarábal na svoju slobodu. Alebo účinkovať v reklame. To sú také kompromisy, ktoré človek urobiť musí, lebo dnes je doba besná. Najviac sa však usmievam, keď sledujem súťaže typu SuperStar, kde povedia, že prišlo 1 300 záujemcov. Toľko nie je ani publika, nieto ešte ľudí, ktorí by si mohli spevom skutočne zarábať. Alebo keď je na stránke určenej fotografom napísané, že k dnešnému dňu je prihlásených 11 800 fotografov. Veď toľko fotoaparátov v tejto krajine ani niet.
Váš fotografický talent však na začiatku tiež mnohí spochybňovali...
- Mal som doma priateľku modelku, tak som ju fotil. Potom som si dokúpil svetlá a svoje výtvory konzultoval s fotografmi, ktorí dovtedy fotili mňa. Učil ma uznávaný fotograf Fedor Nemec. Tri roky som však fotil do zásuvky. A čo sa týka pochybností - táto brandža je veľmi zvláštna. Každý v nej ohovára každého. Ale ja sa tým neživím, mne je to jedno. Robím to len preto, že ma to baví.
Prečo fotíte práve akty?
- Lebo sa mi páčia ženy. Je to snové, nádherné a ja sa v tejto polohe cítim dobre. Kým idem fotiť, mám vždy svoju vizuálnu predstavu a niekedy fotím veľmi dlho, kým ju naplním. Niektoré snímky som fotil s troma rôznymi ženami a len raz som bol spokojný.
Máte nejaký špeciálny trik na to, aby sa dievča uvoľnilo, odovzdalo vašim predstavám?
- Rozprávame sa. Jednak sa stretávame už predtým a jednak popri fotení neprestajne debatujeme. Nesmie mať pocit, že je zaznamenávaná, pretože vtedy začne hrať. A to nie je dobré. Niekedy, keď si spätne pozerám fotky, zistím, že až po troch hodinách práce začínajú byť fotky použiteľné. Jedno fotenie u mňa trvá 6 - 8 hodín.
Stalo sa potom niektoré z tých dievčat vašou kamarátkou alebo priateľkou?
- (S úsmevom dostávam do rúk báseň Trezorové lásky)
Navliekaš si na krúžok kľúčik za kľúčom
...pribúdajú ako muži, ktorí boli o ničom
Čím viac kľúčov, tým je ťažšie ťa ako ženu odomknúť
na trezor sa musí ticho
a mňa to baví ...aj keď ty už nemáš chuť
A tak mlčky počúvam - tvoje tiché príbehy
Pohladím ťa, a už to v tebe cvakne... tak znie zámok od nehy
Otváraš sa bez násilia rozkročená do neba
..... žiaden pokus o večnú lásku podceňovať netreba...
Zdá sa, že ste celkom slušne prenikli do duše žien.
- To netvrdím. No celý princíp je v tom, že ženy trpia nedostatkom lásky a úcty. Ak žene ukážete, že si ju vážite, môžete k nej pristúpiť bližšie. Tým mám na mysli aj fotky. Nemôžete po modelke chňapnúť. Ak sa fotenie nesie v znamení úcty, vidieť to aj na fotke, ktorá je nežná a veľmi otvorená. Každý má však svoj návod, ako pristupovať k žene. Jedno je však isté, nesmiete to brať ako boj.
Zmenil sa rokmi váš pohľad na ženy?
- Určite áno, k lepšiemu. Zlepšila sa komunikácia, navyše som chlap, ktorý sa žien nebojí. Všimnite si, ako veľa mužov sa ich bojí. To sú tí, čo na Facebooku píšu hrozné prasačinky a vo finále jej nevedia povedať ani ďakujem. Ak by som mal môj vzťah k ženám zhrnúť do jedného slova, vybral by som si slovko úcta. To asi najlepšie vyjadruje môj postoj k nim.
Za čo dobré v sebe im vďačíte?
- Naučili ma, že chlap má byť nežný a nemusí sa hanbiť za svoje city. Lebo ja nie som typ „mača".
Ani ste nikdy neboli?
- Vyzerám na to?
Nevyzeráte. No nečudovala by som sa, keby ste boli do tejto polohy v čase "nagyománie" skĺzli.
- Na mojom vzťahu k nim sa ani v tom čase nič nezmenilo. Aj keď je pravda, že som si chvíľu myslel, že som stred vesmíru. Okolnosti však človeka z toho rýchlo vyliečia.
Spomínali ste, že kým ste sa prebojovali na prvé priečky hitparády, a kým sa okolo vás spustila hystéria, brnkali ste si 7 rokov len sám pre seba. Verili ste, že vám osudný siedmy rok prinesie šťastie?
- Musíte veriť, inak sa to nedá. Ja tomu hovorím buldozerizmus - musíte to pred sebou hrnúť.
Je to vrodená vlastnosť?
- Áno. Môj otec bol extrémne ambiciózny. Bol letec, mal dve vysoké školy, šéfoval futbalovému zväzu, bol šéfom katedry na vysokej škole. Cieľavedomosť som zdedil po ňom. Navyše som Baran, čo je hrozná kombinácia. Neuspokojím sa, kým nedosiahnem svoje.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
