Najstarší dopravný podnik na území Slovenska teda oslávil úctyhodných 120 rokov. Pri tejto príležitosti vedenie DPMK udelilo čestné uznania 12 zamestnancom. Jednému z nich, Milanovi Dudášovi z Košíc, učarovala práca v mestskej hromadnej doprave už pred desaťročiami.

V dopravnom podniku sa M. Dudáš zamestnal v roku 1966, svojmu remeslu je teda verný už 45 rokov. Momentálne najstarší zamestnanec DPMK oslávil 17. júla 63. narodeniny.

Vitálny dopravák, ktorý pracuje ako autorizovaný bezpečnostný technik, tvrdí, že ak má človek okolo seba mladých spolupracovníkov, tak sa aj on cíti mlado. A vraj je úplne jedno, že podnik, v ktorom robí, je 120-ročný deduško, prúdi v ňom mladá krv.

„Takže, ak je dobrý a príjemný kolektív, dá sa všetko zvládnuť hravo,“ hovorí pán Dudáš, pričom nezabúda ani na ďalšiu podstatnú vec.

„Samozrejme, ak ešte navyše praje človeku i zdravie, vôbec sa necíti staro. Môj prvý deň v práci si pamätám veľmi dobre. Bolo to 2. júla 1963, keď som vstúpil do tímu najlepších dopravákov na svete ako sprievodca osobnej dopravy. Ešte som vtedy nemal ani 15 rokov. Neviem, ako by sa to bralo z trestnoprávneho hľadiska, keby sa niečo prihodilo, chvalabohu, nič zlé sa nestalo. Kolegovia ma vtedy prijali veľmi pozitívne a veľa ma naučili.“

Ráno riadil električku, popoludní autobus

Sprievodcu robil dva mesiace ako brigádnik. Tri roky sa potom učil za elektromechanika, v roku 1967 narukoval do armády. Ako príslušník protivzdušnej obrany štátu mal za úlohu chrániť raketami zem-vzduch Škodove závody v českom meste Plzeň. Ešte nemal ani 19 rokov a už bol hrdým majiteľom vodičského preukazu na električky. Zelené súkno vyzliekol v roku 1969, prišiel domov a opäť ho to ťahalo späť k dopravákom. Jeho kariéra však mohla vyzerať celkom inak.

„Pôvodne som chcel byť rušňovodičom, avšak môj nebohý otec sa postaral o iný vývoj. Neviem, či bola vtedy v našej ústave zakotvená slobodná voľba povolania, neostávalo mi však nič iné, ako ho poslúchnuť. Preto som prišiel do dopravného podniku a zamestnal sa tam ako elektromechanik.“

Postupne sa vypracoval na parťáka, majstra, doplnil si vzdelanie, zvládol rôzne potrebné kurzy. Boli vraj časy, keď ráno riadil električku a popoludní autobus, bola totiž núdza o vodičov. Pri týchto spomienkach s úsmevom na tvári konštatuje, že dopravný podnik prežíva každých pár desaťročí krízu. Bolo tak v roku 1931 počas veľkej hospodárskej, v roku 1961 počas politickej a teraz ekonomickej krízy.

„Bola naozaj veľká núdza o vodičov, tak som musel ráno ísť s električkou, potom do dielne a popoludní autobusom. Preto musím poďakovať aj rodine, lebo si ma teda fakt veľmi neužila.“

V podniku si našli i manželky

Jeho otec nastúpil do dopravného podniku v roku 1947, preto ho tu stiahol, brat v roku 1971 nastúpil do DPMK ako elektrikár. Ako mladí chlapci si tu našli aj manželky.

„Dcéra pracovala v podniku takisto, ale z organizačných dôvodov ju pred tromi či štyrmi rokmi  'uvoľnili ',“ povzdychol si M. Dudáš.

Pri práci zažil kadečo, jeho najčernejším dňom ale určite bola tá tragická nehoda električky pri košickom amfiteátri 30. októbra 1978. „Bol som tam, zúčastnil sa aj na vyšetrovaní, videl tie mŕtve telá, nebolo to nič príjemné. Nechcem sa k tomu vracať, vodičku električky som poznal osobne.“

Z horiaceho auta vytiahli vodiča, potom vybuchlo

Za ďalší, i keď nie až tak hrozný deň, považuje M. Dudáš ten, keď s pomocou kolegu pred pár rokmi zachránili život motoristovi na Ulici Československej armády v Košiciach.

Nebyť ich duchaprítomnosti, mohlo to dopadnúť zle. Dopraváci boli práve na cvičnej jazde, keď zbadali horiace auto. Neváhali ani sekundu a muža vytiahli z neho von do bezpečia. Krátko na to horiace vozidlo explodovalo. Nešťastníkovi, ktorému zachránili život, museli neskôr lekári „iba“ amputovať malíček.

Dudášovi a jeho kolegovi osobne poďakoval za obetavosť a pomoc otec motoristu, ktorý mal také obrovské šťastie v nešťastí.

Zaúčal vodičov – najprv otcov, potom i synov

Nových vodičov zaúča takmer 40 rokov, v podniku asi niet takého, ktorý by neprešiel jeho rukami. Teraz už dokonca zaúča ich synov, čiže ďalšiu generáciu dopravákov. Prácu s ľuďmi považuje za veľmi príjemnú, avšak len vtedy, pokiaľ sa človek vie odosobniť a prijať realitu takú, aká je.

M. Dudáš jazdil asi na všetkých typoch električiek, ktoré sa kedy v Košiciach objavili. Doposiaľ je mu ľúto, že väčšina z nich skončila v kovošrote. Niektoré ale naopak, jazdia po meste dodnes.

„Zatiaľ najmodernejším koľajovým vozidlom, ktoré prišlo do Košíc, je česká električka Vario LF, teraz zaúčam vodičov na ňu,“ skromne poznamenal skúsený inštruktor. Povedal nám aj to, ako by si on predstavoval zlepšenie MHD v Košiciach, ktoré už začínajú byť doslova zamorené autami.

„Z pohľadu životného prostredia by som preferoval predovšetkým elektrickú trakciu, aspoň v tých najviac vyťažených a zahltených častiach mesta. Na rysovacích doskách je určite plno rôznych prokjektov a návrhov na riešenie dopravy.“

Zrážka s predsedom JRD ho vyšla na tristo korún

Košičan, ktorý odštartoval svoju dopravácku kariéru už ako chlapec, má vlastné auto, ale kúpil si aj zamestnanecký cestovný lístok. Keď vraj do neho už investoval peniaze, chce ho i patrične využiť.

Za svoju dlhoročnú kariéru zažil celkovo 13 riaditeľov podniku. Trinástku považuje za šťastné číslo, zatiaľ ešte nikdy nemal žiadnu dopravnú nehodu s prostriedkom MHD. Vraj iba raz, keď v roku 1969 či 1970, keď práve stavali hotel Slovan, dnes Hilton. Hlavnou cestou vtedy bola Rooseveltova ulica. Do druhého vozňa električky M. Dudášovi narazil akýsi predseda roľníckeho družstva.

Policajt, ktorý prišiel na miesto nehody, mu za to, že nedal prednosť v jazde vozidlu na „hlavnej“, vyrubil pokutu vtedajších 300 korún.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.