Bol romantickým hrdinom svojho obdobia. Švihák, ktorý zjavom, gestami i hlasom očaril milióny divákov. A nielen v rodnom Francúzsku.
Hral vo vyše stovke filmov, stvárnil množstvo divadelných postáv, no jeho život sám osebe bol námetom na román, v ktorom nechýbali dojímavé okamihy, pikantnosti aj hrdinské činy. Pred pár dňami, 8. novembra, uplynulo 13 rokov odvtedy, čo odišiel do hereckého neba.
Najskôr matkou odvrhnutý, neskôr milovaný
Detstvo vraj ovplyvňuje celý náš život. A Jean Marais ho prežil naozaj zvláštne. Narodil sa ako Jean Alfred Vilain Marais 11. decembra 1913 blízko mestečka Cherbourg. Jeho matka nebola ako ostatné. Keď sa narodil, nechcela sa na neho ani pozrieť, lebo dva roky predtým jej zomrela dcérka a ona si želala, aby to opäť bolo dievčatko. Bol to však Jean. Sklamanie ju však prešlo a mala ho rada. Rozmaznávala ho, no zároveň obliekala do ženských šiat a hrával sa s bábikami.
Chýbal mu mužský vzor, lebo keď sa otec po prvej svetovej vojne vrátil domov, rodičia sa rozišli. Matka Henrietta Marais vraj bola ženou ľahkých mravov.
„Moja matka Cherbourg šokovala. Provokovala líčením, šatami podľa poslednej módy, vysokými podpätkami, parfumami,“ povedal o nej herec.
A vo svojich pamätiach ju nešetril. Vraj nepracovala a vôbec sa jej nedalo veriť. Tvrdil, že bola psychopatka, notorická klamárka a kleptomanka. Mala podivné známosti a kvôli jej „obchodom“ sa celá rodina neraz skrývala pred políciou a napokon sa presťahovali do Paríža.
Malý Jean ju aj tak zbožňoval, bavilo ho, keď s bratom Henrym, ktorý bol o 4 roky starší, po meste chodili v prestrojení. Normálnu výchovu im zabezpečovala len babička a dve tety.
Záchrana v poslednej chvíli
Henrieta bola aj tak matkou, ktorá sa za svoje dieťa vedela aj „pobiť“. Nebyť jej odhodlania, zrejme by bol Jean Marais zomrel ako malý na španielsku chrípku.
„Lekári ma už odpísali, dali mi pred ústa malé zrkadlo, aby bolo vidieť, či ešte dýcham. Moja matka vyžadovala nejakú injekciu, no lekár tvrdil, že to by ma zabilo. Matka sa rozhodla, že ju pichne sama. Vynútila si predpis a urobila tak. Vzala na seba všetku zodpovednosť. Horúčka klesla náhle zo 41 na 36. 'Zabila som ho! ' vykríkla moja matka v slzách, no doktor jej povedal: 'Nie, zachránili ste ho. ',“ vyrozprával Jean.
Mladý a problémový
Z chlapčeka v dievčenských sukniach sa v puberte stal problémový študent. Na strednej škole v Saint – Germain bol drsňákom, pre ktorého neplatili pravidlá a lietal z problému do problému.
Rešpekt pred autoritami bol neznámym pojmom. Raz sa dokonca prezliekol do ženských šiat a na ulici balil svojho profesora. V učení sa nepretrhol a napokon musel kvôli prospechu prestúpiť na inú školu.
Možno práve výlety po meste v prestrojení mu pomohli pri výbere povolania. Nevedel toho veľa, vynikal len v športe a speve. A tak si vybral herectvo. Keďže rodina nástojila na tom, aby mal v rukách aj seriózne „remeslo“, vyučil sa za fotografa. No napokon, s peknou tváričkou a mužnou postavou predsa len šiel za svojím snom.
Pokúšal sa dostať na konzervatórium, no márne. Rozposielal svoje fotografie producentom, no medzitým si na živobytie privyrábal v továrni na rádiá alebo ako pomocník vo fotografickom ateliéri. Popritom študoval výtvarné umenie na konzervatóriu a v tridsiatych rokoch navštevoval herecké kurzy.
Nevydarený štart
Štart v hereckej brandži však za veľa nestál. V tridsiatych rokoch nakrútil asi desať podpriemerných filmov, lepšie sa cítil v divadle. Udalosť v roku 1937 však ovplyvnila Maraisov súkromný život i kariéru. Spoznal avantgardného surrealistického umelca Jeana Cocteaua.
Ten muž sa stal jeho osudom. Napísal mu úlohy šité na mieru vo svojich divadelných hrách, neskôr aj vo filmoch, ku ktorým písal scenáre. Prvým takým filmom, vďaka ktorému sa z Maraiseho stala medzinárodná hviezda, bol Večný návrat z roku 1943.
Kvôli tejto úlohe si nechal zafarbiť vlasy na blond, čo v kombinácii s jeho modrými očami znamenalo len jedno – stal sa z neho nový ženský idol.
Osudová romanca
Maraisovi ženy ležali pri nohách. Chvíľu bol dokonca aj ženatý, no najväčšiu lásku prežil paradoxne s mužom. S tým, ktorý ho dostal na výslnie – s francúzskym dramatikom, básnikom, maliarom a režisérom Jeanom Cocteauom.
Bola to najslávnejšia mužská romanca filmových dejín. Dlhé roky to tajili, no túto pikošku si všetci šepkali. Na sklonku života sa však Marais v autobiografickej knihe „vyspovedal“ aj z tohto vzťahu k mužovi, ktorý bol od neho starší o 24 rokov a ktorý mu bol nielen partnerom, ale v istom zmysle mu nahradil otcovský vzor.
Prvú návštevu u svojej lásky opísal Marais takto: „Keď som vošiel, sedel dnu a fajčil ópium. Vyzeral rovnako zúfalo ako ja a opakoval – Je to katastrofa, som do vás zamilovaný.“
Nečakaný hrdina vojny
Hrdinov stvárňoval Jean Marais nielen na plátne. Vyznamenal sa aj v druhej svetovej vojne, ktorá na čas prerušila jeho kariéru. Francúzski dôstojníci mali na fronte zo slávnej hviezdy zvláštny pocit a dávali mu nepodstatné úlohy, ako strážiť sklad alebo hlásiť príchod lietadiel.
Stalo sa však čosi kuriózne. Niekoľko zdravotných sestier uviazlo v zákopoch a hrozilo im nebezpečenstvo. Marais naštartoval sanitku a ponáhľal sa im na pomoc. Naložil sestry do auta, a keďže sa nemohli kvôli paľbe vrátiť, nechal naštartovaný motor, a kým čakal, jedol čerešňový kompót.
Keď dorazili posily, neverili vlastným očiam. Napokon za toto hrdinstvo získal vyznamenanie, no keď sa ho komisia spýtala, čo vykonal, prekvapene odpovedal: „Ja? Nič. Len som jedol čerešňový kompót.“ A všetci to považovali za vtip.
Rytier v jasnej zbroji
Po skončení vojny sa Marais opäť vrátil pred kamery a do divadla. A boli to najlepšie roky jeho kariéry. Romantický hrdina, šľachetný a neohrozený milovník, mušketier, rytier bez bázne a hany, to boli úlohy, v ktorých exceloval a diváci ho milovali.
Navyše bol popri Belmondovi ďalším hercom, ktorý sa pri akčných scénach nenechával zaskakovať dablérmi, čo ešte zvyšovalo jeho kredit.
Romantická rozprávka Kráska a zviera, Gróf Monte Christo, Železná maska, V službách kráľa, Hrbáč, to sú slávne filmy Jeana Maraisa.
Fantomas kontra Juve
Veľká sláva však od polovice 60. rokov začala upadať. Noví hrdinovia typu James Bond vytláčali romantických rytierov. Potom prišla záchrana - kultová akčná komédia, kde sa zišli dve veľké francúzske mená – Jean Marais v dvojúlohe Fantomasa aj novinára Fandora a Louis de Funes ako komisár Juve.
Obaja boli skvelí, film bol nesmierne obľúbený, a to aj napriek tomu, že dvaja hlavní hrdinovia sa mali v zuboch. Počas nakrúcania spolu takmer vôbec neprehovorili. Marais Funesovi vyčítal, že sa nedokázal zmieriť s tým, ako dlho mu trvalo, kým dosiahol úspech a vyhlásil, že je to človek, ktorý postavil svoju kariéru na zlej nálade.
Možno však aj práve vďaka tomu iskreniu boli všetky tri diely úspešné a tvorcovia chceli v roku 1968 priniesť aj štvrtú časť s názvom Fantomasova pomsta. Už bol pripravený aj scenár, no nakoniec všetko stroskotalo na Funesovej nenásytnosti. Neustále zvyšoval svoju cenu, až kým producenti natáčanie nestopli.
Podľa odborníkov sa tak posledným Maraisovým hodnotným filmom stala romantická rozprávka Oslia koža z roku 1970, kde si zahral s Catherine Deneuveux.
Neúnavný dôchodca
V roku 1973 síce oficiálne odišiel do dôchodku, no ani vtedy nezaháľal. Presťahoval sa do mestečka Vallauris neďaleko Cannes, účinkoval v parížskych divadlách, maľoval obrazy, vyrábal keramiku, sochy a písal knihy. A dokonca sa na skok vrátil aj k filmu. Tým posledným, ktorý nakrútil, bola Zvodná krása, kde hrala aj Liv Tyler, Jemery Irons či Rachel Weisz.
Predstierajme, že je mŕtvy
Neskorú jeseň života si neužil, pretože 8. novembra 1998, len mesiac pred svojimi 85. narodeninami, zomrel na zápal pľúc.
Na pohrebe bol nielen jeho adoptívny syn s rodinou, príbuzní a priatelia, ale prišla aj Mylene Demongeotová, jeho filmová partnerka z Fantomasa a vtedajší francúzsky prezident Jacques Chirac povedal: „Od prvých vystúpení v Cocteauových dielach, v zábleskoch svojej krásy a svojho talentu, až po posledné roky, ktoré venoval umeniu, bol Jean Marais predovšetkým považovaný za láskavého a srdečného človeka. Bol to vynikajúci herec, ale ľudia ho milovali hlavne pre jeho múdrosť a ušľachtilosť. Mnoho Francúzov dnes stratilo kus svojich snov a svojej mladosti.“
A starosta mestečka Vallauris sa s ním rozlúčil so slovami: „On nebol zosobnenie šťastia, on bol šťastie... A najlepšie, ako sa s ním môžeme rozlúčiť, je, že od tejto chvíle budeme len predstierať, že je Jean Marais mŕtvy...“
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
