Pod lživou zámienkou úniku pred blížiacimi sa útočníkmi, vlákali väznitelia cársku rodinu, zloženú z cára Mikuláša II., cárovnej Alexandry Fiodorovny a detí: cároviča Alexeja a jeho starších sestier, veľkovojvodkýň Oľgy, Tatiany, Márie a Anastázie do komôrky so zamrežovaným oknom - suitu tvorili i lekár Botkin a traja sluhovia. Bolo to v dome kupca Ipaťjeva. Splnili ešte žiadosť excára, aby im dali stoličky - doniesli tri. Mikuláš usadil predovšetkým svojho ťažko chorého (hemofília) syna Alexeja Nikolajeviča.
Ich dlhú odyseu zakrátko ukončila popravčia čata - pod velením politického komisára Jurovského začali z revolverov bezhlavo páliť po bezbranných ľuďoch. Ťažko zranených úbožiakov potom surovo dobíjali ďalšou streľbou a bodákmi. Smrti neušiel ani jeden z posledných priateľov nešťastnej rodiny - psík. Keď splašené zviera nezasiahli strely, vrahovia doklali havka bodákmi a rozšliapali na kôpku krvavej kaše...
Iljič si myslel...
V júli pred 93 rokmi sa k mestu Jekaterinburg blížili československé légie a bielogvardejci a podľa viacerých prameňov mali tu oslobodiť cársku rodinu a zabezpečiť jej cestu - vraj do Prahy.To bol zrejme dôvod boľševických úvah ako riešiť otázku dlhodobo internovanej rodiny posledného ruského cára. V tejto súvislosti možno nájsť výrečné svedectvo v denníkoch Leva Trockého (revolucionár a politik, po Leninovej smrti a rozporoch so Stalinom vypovedaný v r. 1929 z Ruska a z jeho popudu zavraždený v Mexiku). Opísal, ako sa z rozhovoru s Jakovom Sverdlovom (revolucionár, boľševický funkcionár a organizátor exekúcie cára Mikuláša II. a jeho rodiny) dozvedel, že Iljič, rozumej Vladimír Iljič Lenin si myslel - vraj, nebolo by správne nechať cársku famíliu nažive, aby jej priaznivci nemali k dispozícii „živú zástavu“ odporu...
Búrlivé revolučné udalosti v Rusku takto vyústili do hanebnej hromadnej popravy, ktorá už niekoľko generácií polarizuje ruskú verejnú mienku. Názorový rozkol nezmiernili ani gestá: nasledovali po identifikácii telesných pozostatkov obetí pomocou DNA ich roku 1998 pochovali do hrobiek ruských cárov v Sankt Peterburgu. V roku 2000 kanonizovala pravoslávna cirkev členov rodiny ako mučeníkov.
K vzniku rôznych legiend, poloprávd i fám prispela ako utajovaná regicída (kráľovražda) a nedôstojné zaobchádzanie s telesnými pozostatkami obetí. Z najrozšírenejších mýtov: veľkokňažná Anastázia, štvrté dieťa cárskeho páru hroznú popravu údajne, síce ťažko zranená, prežila. Jeden z katov ju vraj zachránil, stal sa jej milencom a vďaka tomu sa napokon dostala na slobodu a usilovala sa dokázať svetu svoju identitu. Po poprave boli telá zabitých nešťastníkov nahádzané na nákladné auto. Tajne ich odviezli mimo mesto - na nejakej lúke potom vraj tváre obetí kvôli zmareniu identifikácie poliali kyselinou, všetky telá rozsekali, sčasti spálili a nahádzali do opustenej šachty. Preto legionári a bielogvardejci, keď zakrátko mesto naozaj dobyli, nenašli v meste po cárskej rodine stopy.
Zlé znamenia
Mystika, ktorá je Rusom oddávna veľmi blízka, vytiahla množstvo argumentov, prečo Mikuláš, Alexandra a ich päť detí dopadlo tak strašne. Cárovná počas sibírskej internácie prorocky napísala - anjel sa blíži. Vraj pri zásnubách tejto dvojice spadol snubný prsteň, čo býva označované za zlý signál. I sobáš sprevádzali nedobré súvislosti - konal sa pár dní po pohrebe Mikulášovho otca Alexandra. Ešte horším bol masaker na Chodynskom poli za Moskvou, keď sa rozchýrilo, že budú rozdávať novomanželské darčeky. V tlačenici zomrelo množstvo ľudí. Mladomanželia navštívili ranených v nemocniciach a úvodný svadobný tanec odtancovali bledí a vyplakaní. Až do smrti ich sprevádzal biľag: vykrúcali sa a ich poddaní zomierali. Nevyliečiteľná hemofília cároviča, podpora rodiny úletom „divotvorcu“ Rasputina - vŕšili mýty k smutnému osudu posledných Romanovovcov. V Jekaterinburgu pri brutálnej vražde dominoval neľútostný boj o moc nad rozprávkovo bohatou krajinou. Vtedy i potom sa v Rusku neraz divo rúbal príslovečný les a desivé krvavé triesky nikdy nechýbajú.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
