O zemetraseniach, vyvraždení mešťanov a vyplienení Tatármi, opakovaných povodniach, morových epidémiách, požiaroch, ale i o novodobom komunistickom koncentráku pre nespravodlivo prenasledovaných rehoľníkov.
Panna Mária s Ježiškom symbolizuje zasvätenie kostola Nanebovstúpenia - i spoľahlivú záštitu. Lebo magické dejiny vravia aj o hroznom lotrovi, o hradnej mátohe či ďalších temných silách, ktoré však napriek príšernostiam z legiend nikdy úplne netriumfovali.
Atény vďaka piaristom
Vedno s Prešovčanmi sa tunajší môžu pýšiť dávnym lichotivým pomenovaním Atény. Podolínec bol Aténami nad Popradom, Prešov nad Torysou.
Mottom rehoľníkov Rádu zbožných škôl - piaristov je Veda a zbožnosť a keď do Podolínca v roku 1642 prišli z Moravy, verní deklarovaným hodnotám, viac ako 300 rokov šírili z vychýrenej školy vlny vzdelanosti pre mnohé generácie.
Absolventom tejto školy bol aj maďarský spisovateľ a publicista Gyula Krúdy (1878-1933). Mesto preslávil knihou Podolínske strašidlo. Mátoha prebývala na hrade nazývanom nižderský a fanúšikovia hradných lokalít i fantastickej literatúry sa ešte stále nedoškriepili, či išlo o hrad v samotnom Podolínci alebo niekde v okolí. Pekné je, že v knihe mrchavému strašidlu svorne čelili slovenskí, nemeckí i maďarskí odvážlivci. Spisovateľa v roku 1940 svetu nanovo pripomenul Košičan Sándor Márai.
Trest pre Krudynhopa
Vľúdna múdrosť vzdelaného mnícha spôsobila aj zázračnú premenu obávaného lupiča a vraha s bizarným menom Krudynhop. Ten v Podolínci a jeho okolí doslova poľoval na pocestných, ktorých touto významnou trasou z Uhorska do Poľska prúdilo nemálo. Ukrutníkovi nestačilo, že svoje obete vždy ozbíjal - surovo sa rehotal z ich zúfalých prosieb o zľutovanie. Všetkých po cynickom okradnutí neľútostne pozabíjal ozrutným lipovým kyjakom. Povesť vraví, že i jeho posledná obeť (pocestný sa vracal z púte k hrobu svätého Vojtecha) prosila o zľutovanie. Krudynhop však i s týmto úbožiakom skoncoval, no ten ho stihol prekliať. Povedal: „Nemáš so mnou zľutovanie, bodaj by si nepoznal zľutovanie ani pred Bohom.“ Po vražde sa ničomník pokojne uložil pod veľkú jedľu a zaspal. Vo sne sa mu však hrozným spôsobom zjavilo naplnenie kliatby jeho obete. Videl sa, ako ho vláčia hrozné potvory a ocitol sa i pred tvárou Všemohúceho, ktorý však Krudynhopovým prosbám o odpustenie neprejavil náklonnosť. Padajúc v spoločnosti príšer k peklu, uzrel vôkol Hospodina duše všetkých svojich obetí a zmocnila sa ho hrôza. Tú zmiernila iba láskavá tvár usmiateho mnícha. Zločinec sa zobudil a vtom naň začala padať jedľa, čo ho vydesilo a bol rozhodnutý dať sa na pokánie. Legenda vraví: polepšenie uľahčil láskavý mních, ktorému sa vyspovedal a poslúchol, keď mu odporúčal pokánie. Exlotor vraj vykopal jamu, vražedný kyjak ta zasadil a polieval slzami. Popri pokore tam staval na mieste, kde je dnes na cintoríne kostol svätej Anny, aj kaplnku. Motivovaný mníchom, priznal sa k zločinom, za čo dostal trest smrti. Pri lipe, ktorá vyrástla z kyjaka ho sťali - a keď sa jeho hlava odkotúľala, podľa povesti ľudia videli, že mŕtvemu tečú z očí slzy. Práve z nich vraj vytryskol neskôr i prameň a voda z neho vraj pomáhala hlavne ľuďom s očnými chorobami.
Hanba totality
Prvá písomná zmienka o Podolínci je z listiny pápeža Gregora IX. z roku 1235. Mesto patrilo k tým zo Spiša, ktoré patrili k Žigmundovej zálohe Poľsku. Mesto bývalo domovom súcich a rozhľadených mešťanov. Ich potomkov preto v rokoch komunistickej totality zarmucovalo, keď im „obstarala“ smutnú škvrnu na dobrej povesti mesta. Práve tunajší kláštor bol medzi tými, ktoré sa od roku 1950 stali smutnými miestami utrpenia desiatok sestier a bratov - rehoľníkov. Podolínsku chýrnu baštu piaristickej vzdelanosti premenili komunisti na novodobé strašidlo: na hanebný koncentračný tábor pre desiatky prenasledovaných členov rehoľných rádov, ktoré pôsobili v Československu.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
