Obchodníci bez vyhliadok
Kaschauer Zeitung uverejnil v roku 1889 článok košického autora Ervína W., ktorým vyzýval tých rodičov, ktorí chceli dať svoje deti do učenia za obchodného pomocníka, aby si to rozmysleli, pretože ich deti po vyučení nebudú mať žiadnu šancu zamestnať sa a budú obchodníkmi bez vyhliadok.
Odôvodňoval to tým, že obchodníkom, najmä maloobchodníkom sa v tej dobe nedarilo. V podnikaní dosahovali slabé výsledky a preto mestskí obchodníci zamestnávali podomových agentov, ktorí predávali ich tovar nielen v miestach, kde mali obchody, ale aj mimo nich, na okolí, čiže obchodníci platili iba agenta a nepotrebovali obchodných pomocníkov. S presunom predaja z trhov do stabilných obchodných miestností vzrastal počet podomových obchodníkov. Tým poškodzovali majitelia obchodov obchodných pomocníkov vo väčších mestách, teda aj v Košiciach. Autor článku apeluje na rodičov, aby pochopili v záujme svojich detí, že obchodnícke zamestnanie je preplnené a to aj napriek tomu, že sa deti vyučia na základe zmluvy medzi obchodníkmi a živnostenskou vrchnosťou.
Kampaň za domáce výrobky
Tie isté noviny písali o situácii na uhorskom domácom trhu. Ten bol koncom 19. storočia zaplavený zahraničnými a rakúskymi výrobkami, ktoré vytláčali domácu produkciu. Preto Obchodná a priemyselná komora (OPK) a ministerstvo obchodu prijali opatrenia na obmedzenie ich predaja, ktorý sa neúspešne riešil desať rokov. Jedným z tvrdších opatrení bolo nariadenie Obchodnej a priemyselnej komory v Košiciach, ktorým v deviatich župách zakázala podomový obchod poľských obchodníkov z Haliča. Dovtedy, kým nevydá ministerstvo obchodu nový štatút o podomovom obchodovaní, mestá všetkých deviatich žúp ho mali podľa OPK regulovať a to aj u peštianskych agentov a obchodníkov.
OPK vyzvala obchodníkov a cukrárov, aby nekupovali čokoládu zo zahraničia, ale od uhorských výrobcov. Takisto, aby vo výkladoch nevystavovali iba dovezený tovar, lebo to nedáva dobrý obraz o meste, v ktorom sú šikovní remeselníci.
Začiatok konca slovenských plátenníkov
S uprednostňovaním všetkých domácich výrobkov to zrejme nebolo rovnaké a peštianske ministerstvo obchodu porušovalo svoje nariadenia inými nariadeniami. Pocítili to viacerí domácki remeselníci z územia terajšieho Slovenska, ktorí mohli predtým neobmedzene predávať na všetkých trhoch v Uhorsku, no najmä plátenníci zo Šariša a Spiša.
Od apríla 1899 ministerstvo obchodu nariadením obmedzilo slovenským plátenníkom predaj na uhorských trhoch. Tí brázdili krajinu krížom–krážom, lebo boli zároveň aj podomovými obchodníkmi v mestách i na vidieku, kde predávali plátno aj na miestnych trhoch a veľkých jarmokoch. Podľa nového ministerského nariadenia mohli slovenskí plátenníci predávať iba na tých trhoch, ktoré boli v miestach ich podomového obchodu, ktorý bol vo veľkej miere obmedzený regulačnými opatreniami. Mohli predávať na tých trhoch, na ktoré mali prístup cudzí obchodníci a remeselníci. Obmedzenia pocítili aj spotrebitelia. Noviny Kaschauer Zeitung sa v r. 1899 zaoberali viackrát touto problematikou i kampaňou za domáce výrobky. Uverejnili tiež sťažnosť plátenníkov odoslanú na ministerstvo, ktoré týmto nariadením obmedzilo spoluprácu slovenských plátenníkov s inými remeselníkmi a farbiarmi na trhoch, čím sa aj im znížili tržby a čo plátenníci označili za svoju likvidáciu.
Tulipánový zväz
Začiatok 20. storočia znamenal tiež začiatok nových aktivít štátu v ochrane domáceho priemyslu. V tom pokročilo aj mesto Košice. Mestské zastupiteľstvo v roku 1905 odštartovalo kampaň proti podomovému obchodu zahraničného, najmä rakúskeho tovaru, ktorý bol importovaný namiesto surovín za náš tovar. Mesto zakázalo predaj pod bránami domov, zriadilo osobitnú komisiu pre zakladanie nových priemyselných podnikov vrátane štátnej podpory, nákupu strojov pre dielne a daňových úľav.
Pri košickej filiálke Uhorského spolku na ochranu domáceho priemyslu bola z iniciatívy členiek miestnych ženských spolkov a aristokratiek z ich radov založená v roku 1906 pobočka Tulipánového zväzu na ochranu priemyslu. Zriadil veľkú dielňu na výrobu dámskej konfekcie, prvej v Košiciach, v roku 1907 pribudla pri spolku aj kožiarska dielňa a pripravovali sa kurzy na domácku výrobu hračiek. V továrni J. Sipossa sa vyrábal kvalitný pletený tovar a v tkáčskej škole, ktorú zriadil vo svojej továrni v bývalom košickom cukrovare, boli vzorové dielne Spolku remeselného vzdelávania. Novinkou bola v Košiciach aj výstava z produkcie nových dielní a čo bolo dôležité, vyvolala o ňu záujem verejnosti.
Medaily košickej likérke
Likéru, ktorý vyrábala košická továreň na likéry majiteľov Adolfa Adlera a Gustáva Golda žiaden zahraničný likér nekonkuroval. Na výstavách v celej Rakúsko– Uhorskej monarchii žal úspechy aj medaily. V roku 1887 na výstave v Lipsku udelili paprikovému likéru veľkú striebornú, v tom istom roku v Rumunsku druhé miesto. Obľúbil si ho aj srbský kráľ Alexander ktorý v roku 1898 udelil továrni titul Kráľovský dodávateľ a v roku 1900 jej majiteľom titul Kráľovský a cisársky dvorný dodávateľ.
Paprikový likér získal v priebehu dvoch rokov ocenenia na hospodárskych výstavách vo Viedni, Miskolci, Düsseldorfe, Lipsku, Drážďanoch, Benátkach, striebornú medailu v Pécsi a striebornú s čestným diplomom v Barcelone, kam ho Adlerova firma dodávala do prvotriednych hotelov.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
