Mnoho žien vás stále vníma ako svoj idol. Je to príjemné?
- Neviem, či ma tak niektorá z dám vníma... Myslím si, že pasovať sa samozvane za idol žien dokážu len ľudia s narušenou psychikou, takže by som to skôr nechal na ženy, nech si samy vyberú. I keď mám často pocit, že keď si masovo vyberáme herecké alebo spevácke modly, vždy siahneme po nesprávnej. Budem celkom rád, keď nebudem idolom, naozaj mi to voľáko nechýba. Na druhej strane je zrejme príjemné byť niekoho ideálom, ale je nutné to brať s absolútnym nadhľadom a hlavne sa tým zbytočne nezaoberať. Idol ako taký by mal spĺňať estetické, morálne a mentálne kritériá, a to je naozaj občas veľmi zložité. Takže toto označenie možno niekedy celkom dobre padne, ale netreba sa z toho zblázniť.
Ale nemôžete poprieť, že keď ste boli mladší, tak z vás mnohé dievčatá šaleli?
- Áno, snáď áno, ale to bolo v dobách ešte pred dvadsiatimi piatimi rokmi, keď som občas hral nejakých princov a podobné ľúbivé úlohy. Dnes už mám päťdesiat rokov preč a na veci a život už hľadím trochu ináč. Ani ako mladý som nijako zbytočne neuletel a krása u mužov a žien je vec veľmi pominuteľná. Nie je dobre, keď sa z toho jedno alebo druhé pohlavie doslova zblázni. Pretože potom sa odtrhne od reality a stáva sa z nich komická postavička. Ja som oboma nohami na zemi, som rád, že mám dve ruky, dve nohy, dvojo očí, jeden nos a tak to asi dajako beriem.
Vám sa teda naozaj nestalo, aby ste sa odtrhli od reality?
- Verím, že nie. Ja som sa skutočne nikdy nepasoval do roly nejakého neskutočného sympaťáka, napriek tomu, že skutočne v mojom pracovnom živote bolo obdobie, keď som hral tých pekných romantických princov. Mňa život pomerne rýchlo naučil pokore a tomu, že netreba uletieť z reality a zbytočne sa zaoberať sebou samotným. Prvá osoba jednotného čísla je fajn v gramatike, ale nie je dobrá v živote.
Ste zrelý muž. Ktoré obdobie vás zatiaľ najviac poznamenalo?
- Vekom som sa voľáko zásadne nezmenil. Od malička som vždy pozorne vnímal aj série menších prehier. Už ako dieťaťu na základnej škole sa vám v niektorom predmete darí viac a v inom menej, následne aj v niektorých športoch, ktorým som sa venoval, nie vždy som stál na stupňoch víťazov. Zúčastňoval som sa speváckych súťaží, ktoré som tak isto nie vždy vyhrával. Potom ma vzali na Vysokú školu múzických umení, kde nás profesori učili držať sa pri zemi. Pretože, keď je človek prváčikom na štúdiu hereckej fakulty, tak je mu už pritesný Hollywood. Myslí si, že je to len jeden špendlíček, ktorý prekročí akoby nič. Že je vlastne on tá hlavná svetová celebrita. Týmto obdobím si asi každý musí prejsť, niekto to zvládne rýchlo, niekto pomalšie, niekoho to nepoznačí takmer vôbec, niekoho bohužiaľ ani za celý život. Takže ja som tú sériu prehier vnímal dosť pozorne a snažil som sa vždy poučiť.
Napriek tomu k vám bol osud niekoľkokrát veľmi krutý.
- Prvú veľkú ranu som zažil v dvadsiatich deviatich rokoch, keď tragicky zahynul môj kamarát a herecký kolega Paľo Juráň. To bola tá prvá skúsenosť, ktorá mi jednoznačne ukázala, že život je konečný, že ho máme ako dar, že raz skončí a vôbec sa nemusí ukončiť až v dôchodku. Môže to prísť teraz, za sekundu, hodinu, nasledujúci deň. To bola prvá veľká rana a potom prišla séria ďalších. Jedna nešťastná dopravná nehoda, rozvody a ďalšie rôzne situácie, ktoré vám život postaví do cesty.
Ako ste to zvládali?
- Snažil som sa tie smutné udalosti zvládnuť aspoň sčasti so cťou a predovšetkým férovo. Aby som sa mohol všetkým ľuďom, aj ktorým som nechtiac ublížil, zdôrazňujem nechtiac ublížil, pozrieť priamo do očí. Aby sme mohli byť s odstupom času trebárs opäť priatelia.
Váš český herecký "dvojník" Pavel Trávníček bojuje celý život so škatuľkou princa z rozprávky Tri oriešky pre Popolušku. Nemali ste niekedy tento pocit?
- Pocity Pavla Trávníčka mávajú väčšinou ľudia, ktorí celý život riešia problém, či azda nie sú zaškatuľkovaní do niektorej z hereckých postáv. Odohral som dosť rolí, ale nikdy som nebol klasickým divadelným hercom. Pomerne skoro som sa stal skôr zabávačom, moderátorom, spevákom a s realitou, že zrejme nikdy v živote nebudem hrať v Národnom divadle Hamleta, som vyrovnaný. Dokážem žiť aj bez Národného divadla a aj bez Hamleta. Myslím si, že každý by mal robiť to, čo vie a čo ho teší. Budem, naopak, rád, keď tí, čo hrajú Hamleta, nebudú chcieť byť za každú cenu moderátormi len preto, že sú za to lepšie peniaze ako za Hamleta.
Boli by ste rád, keby sa vaše deti venovali herectvu?
- Z minulých dvoch manželstiev mám tri deti a som rád, že ani jedno sa môjmu povolaniu nevenuje. To vám hovorím naprosto úprimne. Neprehováral som ich a ani neodradzoval. Oni sami dobre vedia, čo to obnáša. Že je to povolanie mimoriadne turbulentné, že popularita a šoubiznis sú veľmi prchavé, že raz ste hore a raz dole, že často žijete v nežiaducej pozornosti médií. Nemáte súkromie a toho sa napríklad zľakol môj najmladší syn Lukáš, u ktorého sa spojili gény mojej druhej ženy, výbornej herečky Zuzky Tlučkovej a moje. Je to naozaj rodený šašo a komediant, bol by výborný herec, ale jednoducho nemá chuť.
A ďalšie dve?
- Dcéra Linda išla úplne iným smerom, študovala vo Francúzsku a v USA marketing, manažment, pracuje v špičkovej reklamnej agentúre a aj tak chce zase odísť do zahraničia. A môj starší syn Tomáš je skôr introvert. Študuje hotelový manažment, a ani náhodou nemá chuť robiť povolanie po vzore svojich rodičov. Nesťažujem sa, svoje povolanie mám rád a nemôžem povedať, že by som ľutoval, že som sa preň kedysi rozhodol. Bolo to však ešte v dobe, keď neexistoval bulvár. Naša branža nemá bohužiaľ v súčasnosti kritériá. "Šmírák" môže byť hviezda a veľký pán herec môže skončiť na periférii pozornosti.
Vráťme sa k vášmu osobnému životu. Veľmi vás poznamenali rozvody?
- Určite si dávam niečo za vinu, ale žiadny rozvod nie je čiernobiely. Vždy je to otázka dvoch ľudí, ktorí sa rozvádzajú, pretože tí sa aj dobrovoľne vzali. To znamená, že medzi tým musel nastať nejaký vývoj. Predchádzajú tomu mesiace, roky, niekedy desaťročia. Bol som po druhý raz ženatý 22 rokov, to určite nie je žiaden flirt a že to nakoniec zle dopadlo? V živote sa vám miliónkrát vymknú veci z rúk a vyvíjajú sa ináč, ako vy chcete. A asi by bolo kontraproduktívne pozerať sa dozadu a ľutovať, prehodnocovať. Momentálne som sa naučil žiť prítomnosťou. Nerobím si žiadne veľké plány, neviem, čo bude za týždeň, za mesiac, za rok. Či ostanem vo vzťahu, alebo stretnem niekoho iného, alebo sa jednoducho zblížim s niekým, kto už v mojom živote bol.
Vaše súkromie je vec verejná, viete sa obrniť?
- Je to trošku nespravodlivé, pretože nie som verejný činiteľ, som len verejne známy človek. Nežijem predsa z peňazí daňových poplatníkov. Samozrejme, som viac na očiach a podľa toho sa musím aj správať. Tým pádom som tak trochu neslobodný. A práve nesloboda je to, čo mi na popularite vadí a som rád, že žiadne z mojich detí nepôjde mojou cestou.
Napadlo mi, ste odolný voči stresu, máte silnú vôľu?
- Nemám! Preto som nikdy neskúšal fajčiť, pretože som sa bál, že už by som neprestal, nikdy som si ani nešlukol jointa, pretože som mal strach, že by mi to mohlo začať chutiť. Skrátka moja lenivosť, moja slabá vôľa ma svojím spôsobom ochránila pred možným zlom. Ale inak mám život rád a chutí mi.
Aké sa vám páčia ženy?
- Ako som už povedal, som milovníkom života a k tomu predsa patria aj ženy. Som rád, že nepatrím k štvorpercentnej menšine. Niežeby som proti nej niečo mal, mám medzi ňou aj množstvo dobrých kamarátov, ale chlapci, vy neviete, o čo prichádzate...
Dokázali by ste odpustiť neveru?
- To by záviselo od konkrétnej situácie, ale ako každému správnemu chlapovi by mi asi vadila viac, ako vadí ženám. Jednoducho, my sme tí alfa samci, dobyvatelia a v prípade, keď nás žena poníži do roly beta až gama samca, tak je väčšinou lepšie urobiť hrubú čiaru a znovu začať od toho alfa samca a s niekým iným.
Autor: Július Nosko
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
