Pred finále sa napchával ibalginom a vôbec nespal

Na ceste za striebrom. Ladislav Tóth (vpravo) v súboji s Tursunovom z Tadžikistanu.
Na ceste za striebrom. Ladislav Tóth (vpravo) v súboji s Tursunovom z Tadžikistanu. (Autor: archív)
Sportnet|4. nov 2011 o 00:00

Výprava slovenských kickboxerov si z Balkánu odviezla štyri medaily.

Nad polmiliónovým Skopje viali koncom októbra vlajky 61 krajín sveta. Pre asociáciu WAKO (World Association of Kickboxing Organizations), ktorá v hlavnom meste Macedónska usporiadala 18. majstrovstvá sveta seniorov, to bol z tohto pohľadu rekordný šampionát. Podobný prívlastok mu môže udeliť aj výprava slovenských kickboxerov, ktorá si z Balkánu odviezla štyri medaily.

KOŠICE. Striebro sa po skončení bojov v disciplíne kick light do 79 kg lesklo na hrudi 33-ročného borca košického klubu Steel Trans Ladislava Tótha, pre ktorého to bol najväčší úspech v dlhej pretekárskej kariére. „Pred ôsmimi rokmi som bol strieborný na svetovom šampionáte asociácie WKA, ale získať medailu pod vlajkou WAKO, kde sa stretáva kickboxerská elita, je mimoriadny úspech, takže pre mňa určite životný,“ vraví kickboxer s pohnutým osudom. Pred niekoľkými rokmi mu po nehode (zrazilo ho auto) hrozila amputácia nohy...

Za iných okolností

Svoje životné zápasy vybojoval počas siedmich operácií, keď sa nehodlal zmieriť so slovkom invalid. Vyhral, lebo nohu mu lekári zachránili, ba nezlomnou vôľou sa nielenže dokázal vrátiť na tatami a do ringu, ale aj prepracovať medzi najlepších kickboxerov sveta. V Skopje bol veľmi blízko tomu, aby získal korunu svetového šampióna. „Naozaj som k nej bol blizučko. Ten Rus vo finále bol dobrý, vyhral zaslúžene, ale keby sme sa stretli za iných okolností, tak by som ho možno aj porazil.“

Iné okolonosti by boli, keby nenastupoval na finálový duel s úradujúcim európskym šampiónom taký dokatovaný, aký bol po osemfinálovom zápase s Ukrajincom Dovženkom. „Ten mi strašne rozkopal nohy. Bol veľmi neférový, často fauloval, používal zakázanú techniku. Keď vám takýto borec zlomí koleno, môžete mať po kariére. Našťastie, v druhom kole sa rozhodcovia prebudili, lebo videli, že nie je niečo v poriadku. Ale po tom zápase som mal modré celé stehná, a následky som cítil ešte aj pred finále...“

Vo štvrťfinále vybodoval Ladislav Tóth tvrdého Izraelčana Ahmada, a v semifinále sa mu postavil do cesty Tursunov z Tadžikistanu. „Bol to ťažký zápas najmä po taktickej stránke, ale dokázal som v ňom zužitkovať svoje skúsenosti. Robil som svoj štýl, s ktorým si súperi nevedia poradiť.“ Taký bol aj Tursunovov osud. Rus Lenberg, vo finále, bol už však nad sily košického matadora. „Možno aj preto, že finále bolo už o pol jedenástej predpoludním, pretože zápasy sa kvôli rôznym odletom jednotlivých výprav prekladali, a ja som sa pred ním nestihol celkom dobre rozhýbať. Navyše, po predchádzajúcich súbojoch ma všetko bolelo, napchával som sa ibalginom a vôbec som nespal.“

Rio de Janeiro láka

Ale sen o zlate z majstrovstiev sveta neprestal snívať. Aj keď šéftréner košického klubu Steel Trans a zväzový prezident Peter Onuščák už nejaký čas avizuje jeho rozlúčku s aktívnou kariérou. „On to stále hovorí,“ usmieva sa „Doky“ (tú prezývku má Ladislav Tóth už z detstva). Sám ešte nie je presvedčený o odchode zo scény, aj keď už úraduje vo funkcii člena výkonného výboru Slovenského zväzu kickboxingu, ba v Skopje mal premiéru aj ako reprezentačný tréner. Ale akoby ťarchu tých povinností na svojich pleciach vôbec necítil. „Ešte nikdy som na takom podujatí nebol taký pokojný, taký vyrovnaný, ako na svetovom šampionáte v Skopje. Teraz mi však prospeje trošku oddychu, ale rozhodne chcem sezónu dokončiť, cítim ako povinnosť opäť vybojovať domáci titul. A ako bude na budúci rok na majstrovstvách Európy v Istanbule? Neviem, možno tam pôjdem iba ako tréner, možno aj ako pretekár. O dva roky budú majstrovstvá sveta v Rio de Janeiro, a to je pre každého veľmi lákavé. Teraz to ešte neriešim, ale keď už mám ďalej zápasiť, tak prečo by som to neskúsil? Lebo stále mi ešte titul chýba...“

Súvisiaci obsah

Nachádzate sa tu:
Domov»Sportnet na východe»Pred finále sa napchával ibalginom a vôbec nespal