Jedna z najhorších tragédií tohto druhu a vôbec najhoršia civilná vo Francúzsku v 20. storočí si 2. decembra 1959 vyžiadala vyše 400 ľudských životov. Zmietla dve dediny a škody páchala aj v asi 10 kilometrov vzdialenom meste Fréjus na Francúzskej riviére. Súd nepotrestal žiadnu konkrétnu osobu, ale lajdáckosti a pochybení sa podľa odborníkov dopustili viacerí aktéri. Až po pretrhnutí hrádze sa objavili informácie, že na niektoré chyby upozorňovali experti ešte počas výstavby a spomínal sa aj nedostačný geologický prieskum.
Priehradu Barrage de Malpasset uviedli do prevádzky v roku 1954. Rieka Reyran dovtedy tiekla iba v zime a na jar, takže stavba mala zabezpečiť dodávky elektriny, pitnej vody i zavlažovanie pozemkov po celý rok. Jej rozmery boli pozoruhodné.
Pozoruhodné parametre priehrady
Relatívne tenká škrupinová klenba hrádze zo železobetónu dosahovala výšku 59 metrov, dĺžku v korune 225 metrov, hrúbku steny pri vrchole iba 1,5 a pri základni 6,8 metra. Klenba sa v ľavom svahu opierala o titánovo-zinkovú opierku s výškou nad základom 11 metrov zapustenú do skalného podložia asi 6 metrov. Objem nádrže bol až 49 miliónov m3.
Tieto vysoké parametre stanovil hlavný projektant André Coyne (1891-1960) preto, lebo dostupné údaje potvrdzovali výhodné morfologické podmienky lokality. Nebol dôvod pochybovať, keďže tento projektant mal za sebou vyše 70 návrhov priehrad v 14 krajinách, z čoho bolo až 50 práve klenbových.
Prvé varovné signály
To, že nie je všetko v poriadku, naznačovalo už prvé napĺňanie nádrže i začiatok prevádzky. Na hrádzi si vtedy všimli prvé deformácie klenby, vyhodnotili ich však ako „v norme“.
Len niekoľko týždňov pred tragédiou zaznamenali trhliny pri základni na dolnej strane priehrady, ale nikto to neskúmal. Kedy presne, zdroje neuvádzajú.
Faktom je, že v novembri 1959 sa len 300 metrov od ľavého ukotvenia hrádze začalo s výstavbou cesty. Počas trhacích prác kvôli terénym úpravam pracovník hrádze André Ferro počas obchôdzky začul, že sa čosi deje so spojmi v jej útrobách v súvislosti s otrasmi po výbuchoch. Nahlásil to, ale špecialisti ho ubezpečili, že to nepredstavuje pre hrádzu nebezpečenstvo.
Výdatné zrážky
Zhodou okolností práve v tom čase, teda od polovice novembra, vytrvalo a výdatne pršalo. Meteorologická stanica na letisku Fréjus hlásila výrazne vyšší úhrn zrážok oproti normálu - až 490 milimetrov (z toho až 128 v deň tragédie). Na ľavom svahu v tých dňoch zaznamenávali postupne sa zväčšujúce priesaky, až sa objavili aj pramienky.
Osudný deň
Navyše v dôsledku zrážok nekontrolovane začala stúpať aj hladina vody v nádrži. Až v osudný deň - 2. decembra 1959 - sa zamestnanci priehrady rozhodli spojiť s vedením. Nanešťastie, práve vtedy štrajkovali telekomunikační pracovníci. A tak sa jeden z osadenstva Malpassetu ponáhľal na motorke do Fréjusu. Napriek vážnosti situácie mu povolenie na otvorenie spodných výpustov nádrže nedali. Mestskí radní mali obavy, že by voda poškodila stavbu nového cestného mosta. Povolenie nakoniec síce dostali o 18.00 hod., ale už bolo neskoro. A to napriek tomu, že hladina vody o 21.10 hod. už klesala. Práve vtedy sa vracal k domčeku asi 1500 metrov pod priehradou jej pracovník. Začul hrôzostrašný praskot a zacítil mohutný poryv vetra - priehrada sa pretrhla v okamihu. Bolo 21.13 hod.
Zahynuli stovky ľudí
Záplavové vlna mala na začiatku výšku gigantických 40 metrov a do údolia pod ňou sa voda rútila rýchlosťou 70 kilometrov za hodinu. Z povrchu zeme zmietla dve dediny. Obrovské škody napáchali aj viactonové kusy pretrhnutého múru, z ktorých niektoré odplavilo až do vzdialenosti 2 kilometrov. Za 20 minút dorazila vlna aj do mesta Fréjus. Vtedy mala ešte výšku 3 metre.
Informácie o presnom počte obetí sa rôznia. Oficiálne sa uvádza okolo 420. Podľa niektorých zdrojov ich však bolo oveľa viac. Najmä preto, že mnoho tiel odnieslo až do mora. Navyše na stavbe cesty pracovali viacerí robotníci načierno. Koľko ich bolo, nevedno. Nikomu totiž nechýbali. Isté je len to, že zahynulo 135 detí mladších ako 15 rokov. Voda sa dostala do lokality s 951 budovami, z ktorých 155 úplne zničila. Škody na hnuteľnom majetku dosiahli 750 miliónov frankov.
Zrútenie priehrady značne zasiahlo jej architekta Coynea, ktorý zomrel len niekoľko mesiacov po tragédii.
Súd verzus odborníci
Konečný rozsudok súdu zo 7. decembra 1967 znie, že v žiadnom štádiu prípravy, stavby a prevádzky priehrady Malpasset nebola spáchaná chyba. Oficiálnym dôvodom katastrofy bola nevyspytateľnosť prírody.
Nezainteresovaní odborníci však tvrdia niečo iné. Pri konštrukcii a stavbe priehrady sa podľa nich stala chyba, ktorá bola pre stavbu osudová. Projektanti a geológovia totiž nesprávne vyhodnotili nosnosť rulového podložia. Rula pod značným zaťažením povolila, klenba hrádze stratila svoju pevnostnú funkciu a tá sa pretrhla do tvaru písmena V až k päte.
Čo sa týka samotných parametrov priehrady, podľa odborníkov pri stabilnom podloží by bol jej návrh úplne v poriadku.
Táto katastrofa znamenala celosvetový prelom v prehĺbení výskumov stability skalných opôr priehrad. U klenbových sa už prihliada k účinku sústredeného namáhaniu podložia a navrhujú sa odľahčovacie drenážne sústavy na obmedzenie tlaku vody.
Súčasný stav
Ruiny priehrady Malpasset sa vyradili spod majetku Electricité de France a v súčasnosti sú voľne dostupnou turistickou atrakciou pre ľudí, oddychujúcich na stredomorskom pobreží južného Francúzska. Z múru ostali len fragmenty. Na ľavej strane svahu je len oporný blok, posunutý pri tragédii asi o 2 metre. V pravej časti sa zachovali zvyšky betónovej konštrukcie, ale posunuté takmer o meter.
Autor: Spracoval: bri
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
