lúpili, znásilňovali, unášali do otroctva. Tento obyvateľ hrdého slobodného kráľovského banského mesta Ľubietová, ako vraví tunajšia najznámejšia povesť, pred Turkami necúvol a vraj ich dokonca nakrájal manželke do kapusty.
Nezvaní aziati navštívili aj Brezuľovie domácnosť a múdra gazdiná sa v manželovej neprítomnosti pousilovala spacifikovať ich - výdatne núkala pálenku i zabíjačkové dobroty. Mohamedáni neodolali a ich Allah zasiahol. Netušili, že Vavro podľa koní, priviazaných pred domom, zvedel, kto sú nevítaní návštevníci. V kuchyni zastihol vystrašenú ženu, ktorá chystala hosťom kapustnicu. Na manželovu otázku, či má do nej mäso, odpovedala záporne. A Brezuľa jej ho obstaral. Príčinlivo údajne nakrájal Turkov do kyslej lahôdky. Legenda nevraví, či ju potom niekto konzumoval.
Nárek zo Ženskej doliny
Kedysi prominentné banské mesto Ľubietová sa pod Hrbom (skalným výčnelkom Ľubietovského Vepra) nachádza v geografickom strede Slovenska. Jej história tvrdí, že Turkom tu ruže nekvitli. Ľubietovčania v protitureckom odboji statočne pomáhali aj iným mestám. Ich hrad na mieste dnešného sídla obecného úradu nikdy nedobyli.
S ázijskými nájazdníkmi však ani tu nemali dobré skúsenosti. Pred Turkami sa raz ohrozené ľubietovské ženy s deťmi ukryli v jednej z početných banských chodieb v okolí. Podzemný úkryt prezradil prenasledovateľom plač dieťatka. Vystrašené matere odmietli výzvy azyl opustiť a cúvli hlbšie do útrob zeme. Prenasledovatelia však zapálili v chodbe oheň a úbožiaci sa podusili v dyme. Ľubietovčania dodnes tvrdia, že z niekdajšej štôlne v lokalite s názvom Ženská dolina sa občas ozýva zúfalý ženský nárek a detský plač.
S hlavou pod pazuchou
Aj keď to hrdí obyvatelia obce na brehoch riečky Hutná nepriznávajú radi, i tu existuje miesto, ktorému sa pred polnocou radšej vyhnú. Na začiatku ľubietovskej doliny pri mieste s názvom Železné vráta totiž straší. Objavuje sa tu príšerná postava mnícha, ktorý si vraj nosí hlavu pod pazuchou. Autor monografie o ľubietovských cirkevných dejinách, evanjelický farár Ctibor Ján Handzo, poodhalil v knihe i možné príčiny tejto desivej legendy. V čase veľkého prenasledovania protestantov pôsobil v Ľubietovej mních Georgius Carolus Ptachelius a pre jeho neznášanlivosť a panovačné spôsoby s ním rázne skoncovali. Malo sa tak stať okolo roku 1679 práve pri Železných vrátach. Mátožná postava sa vraj občas pripojí v tme k pútnikom a dokonca s nimi čudným hlasom rozpráva. Ibaže v snehu po tomto chodcovi neostávajú žiadne stopy, a koho vydesí zistenie, že mátoha si hovoriacu hlavu nosí pod pazuchou, tomu miestni radia, aby sa rýchlo pomodlil a uháňal k Ľubietovej, kam strašidlo nevkročí.
Maxiprsia Grgolice
V galérii mátoh má čestné miesto Grgolica - do pol pása obnažená zdivená žena s obrovskými prsníkmi, ktoré si prehadzuje cez plecia. Žije v horách. Nebezpečná je tým, že sa občas pokúša kradnúť malé deti, v lese zvádza chlapov a kto sa jej znepáči, do krvi ho doškriabe. Nešťastnici vraj po pôrode ”udrelo mlieko do hlavy” a zišla z rozumu. Pri hôrnej diéte ju možno podplatiť dobrým jedlom a mužskému darcovi neraz naznačí, že by mu svoje legendárne maxiprsiská ukázala aj intímnejšie.
I touto Grgolicou možno miestni odstrašia veľké množstvá našich a zahraničných hľadačov vzácnych minerálov v tunajších starých štôlňach a na haldách. V Ľubietovej bol napríklad prvýkrát na svete nájdený aj unikátny minerál s názvom libethenit, popísaný v roku 1823. Hľadači vzácne náleziská minerálov často ničia: besná mátoha s ostrými pazúrmi by mala koho trestať. Aby Ľubietová krásu, bohatú históriu a dávnu banskú slávu mohla priblížiť i budúcim pokoleniam.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
