A zas, a zas, akoby mi na krk dačo kvapkalo, alebo ťapkalo. Strhnem sa, pošmátram si po krku, niečo malé studené nahmatám, panika, odlepím to z krku a odhadzujem na perinu, bez okuliarov zaostrujem, že what the fuck, toto čo je, a to žaba! Kukám na ňu, ona na mňa, malá hnedá žaba.
„Dig, žaba!“ budím polovičku. „Uááááá, daj ju preč, chyť ju, rob dačo!“ hysterčí žena, čo prišla na dedinu z mesta. Milá žaba nečakala, kým si zo zákerného útoku v spánku vystresovaný lovec aligátorov, akože ja, nájdem brýle, rozdýcham des, že fuj, žaba na krku, bléé, kým premyslím stratégiu, ako sa taká žaba chytá a či nie je nebezpečná, a už aj potmehúdsky drobný netvor odskákal pod skriňu do - čik čik dom - tajnej skrýše.
„Fúha, keby som spal s otvorenými ústami a skočila by kus vyššie, mohol som ju prehltnúť, bŕŕ!“ hypotetizujem.
„Len Anetke (dcérke) nič nevrav o žabe, lebo tu už nikdy nezaspí,“ varuje žena.
Odvtedy sme tam spali zababušení, aby nám žaba studeným „kissom“ neoslintávala krky, a so stisnutými perami, aby sa nám ani vo sne nepredrala do hltana.
Mám ešte vtipné historky s myšou šramotiacou v kuchyni, muchami, čo chytám šmahom ruky a likvidujem stiskom dlane s dotopením pod vodou, ako som si pri štiepaní dreva majstrovsky zarúbal sekerkou do ruky, ale krv mi nestriekala, aj o záhadnom mŕtvom vtákovi pred domom, ktorého som na lopate potajomky sa zakrádajúc vyniesol vykydnúť za dedinu do poľa, no to si nechám, až ma ako hosťa pozvú povedať veselú príhodu do zábavnej relácie.
Ale ešte jednu dám. Ako sme do poľa, ale iného, než kam som vyfľusol to chcípnuté vtáčisko, šli vypúšťať lampión šťastia. Najprv som prečítal návod, že v nesprávnom prostredí môžem spôsobiť požiar. Bola už tma, v nej zahalené šíre pole, v ňom moja rodina, lampión, jemný vetrík, ja a zápalky.
Hasiaci prístroj, lekárničku ani deku, ako píšu v návode, som nemal, ale najprv šlo všetko podľa plánu. Parafínový horák ladne vzbĺkol, rozžiarený ružový lampiónik sa pôvabne vzniesol k oblohe, 20 metrov, 50, 100, lahôdka pre oči i dušu. Potom sa všetko posralo.
V sekunde celý lampión zahorel ako fakľa. V plameňoch zahučal dakde do poľa, čo nie je dvakrát nehorľavé prostredie. „No do...“ už som sa ozlomkrky rútil za žiarou. Žiaľ, to, čo padalo, nebola hviezda. Tma jak v ..., nebolo vidno na krok, dral som sa udatne hlava-nehlava cez buriny, kriaky, raz som aj celým telom zletel do nejakej rokliny, či čo to tam bolo za zradu, uháňal som ďalej. Už som si predstavoval, ako celé pole skončí v plameňoch, mňa, ako si skrývam tvár, odvysielajú v krimisprávach, kde sa napajedený začmudený hasič vyjadrí, že len idiot vypustí lampión na jeseň na suchom poli.
Našťastie, keď som dobehol k miestu potenciálnej tragédie, pole ešte nehorelo. Lampión nešťastia som uhasil v obecnej studni.
Keď sme sa vracali, zistil som, že nemám mobil. Asi som ho vytratil, jak som k ohňu šprintoval sťa Usain Bolt. Ešteže mám dzivé zvonenie, ktoré počuť aj v tmavom poli. Žena mi zavolala a mobil sme vypátrali. Ako nemý svedok ležal tam, kde som zhučal do tej jamy...
Na dedine máme veľa roboty, ale aj srandy. Taže ináč je tam fasa.
Autor: Jaroslav V. Vrabec
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
