Bol to malý plamienok zápalky v rukách nezodpovedného desiatnika Pavla D., ktorý sa v apríli 1996 vo vojenskom priestore Zaľubica pri Kežmarku dopustil závažného trestného činu všeobecného ohrozenia. Plamienok zapríčinil hroznú ohnivú tragédiu. Oheň zranil osemnásť vojakov z 23. tankovej brigády z Kežmarku - piati zomreli. Ani čas nezmiernil žiaľ a smutnú prázdnotu, ktorú tragický odchod Janka, Františka, Viktora, Štefana a Ladislava zanechal v ich blízkych. Ďalšie obete tohto hrozného nešťastia bolia rany po plameňoch dodnes.
Šialená hra s ohňom
Ani na októbrovom pojednávaní Vojenského súdu v Prešove sa pozostalí, poškodení, sudcovia, svedkovia ani novinári nedočkali zmysluplného vysvetlenia, prečo vlastne obžalovaný Pavol D. začal predpoludním 23. apríla 1996 svoju šialenú hru so zápalkami. Na korbe vojenského nákladného auta pod plachtou z plastickej hmoty sa viezla skupina vojakov. A vedno s nimi cestovalo aj niekoľko plechoviek s bielou farbou. Bol na nich i nápis horľavina I. triedy. Pri nakladaní farba, podľa svedkov, z niektorých plechoviek vyšplechla. Napriek tomu vraj niektorí vojaci fajčili. Zápalky mal v rukách aj mládenec z Novej Dubnice Pavol D. Podľa jednej verzie pripaľoval kamarátovi cigaretu, podľa väčšiny svedkov sa však doslova hral s ohňom. Zapálil v blízkosti mláčky bielej farby nepochopiteľne prvú zápalku - a nič sa nestalo. Kamaráti v uniformách protestovali. Pavol však v šialenej hre s ohňom pokračoval.
Na súde sme od vojakov počuli: možno to bola druhá alebo tretia zápalka, plamienok ktorej rozpútal to hrozné ohnivé peklo... Farba, porozlievaná na korbe, začala horieť, chytila sa aj umelohmotná plachta a v okamihu bol v plameňoch celý nákladný priestor. Pavol vyskočil a ako jeden z mála vojakov zraňujúcim plameňom ušiel. Ďalší mali oveľa menej šťastia. Jána Č. popálilo na 93 percentách povrchu kože, Františka F. na 76 percentách. Aj ďalší utrpeli vážne a rozsiahle popáleniny. Ktorí z horiacich chlapcov vládali, vrhali sa zúfalo do studenej vody bystrinky pri ceste...
Piati neprežili
Početné záchranárske vrtuľníky, ktoré z vojenského priestoru Zaľubica prevážali popálených vojakov najprv do podtatranských nemocníc v Kežmarku a Poprade a potom do Centra pre liečbu popálenín a rekonštrukčnú chirurgiu v Košiciach-Šaci, aj nezainteresovaným signalizovali: stalo sa niečo vážne.
Bilancia katastrofy bola tragická. Piati mladí muži zomreli na následky popálenín, dvanásti utrpeli v plameňoch vážnejšiu ujmu na zdraví, jeden vyviazol s ľahšími zraneniami... Spolu dvanásť vojakov vtedy liečili špecialisti na popáleniny v Šaci a hoci pre nešťastných mladých mužov robili všetko, aby ich zachránili, piati z nich následkom vážnych popálenín niekoľko dní po nešťastí podľahli. Aj po pätnástich rokoch chodia k lekárom do Šace viaceré obete ohnivej katastrofy, pretože rozsiahle termické úrazy im natrvalo poškodili zdravie.
Vinník, desiatnik v zálohe Pavol D., sedel v Prešove v súdnej sieni Vojenského súdu na lavici obžalovaných so sklonenou hlavou. Bol za trestný čin všeobecného ohrozenia odsúdený na sedem rokov straty slobody a rovno zo súdnej siene putoval do väznice v Leopoldove.
Otázky matiek
Počas októbrového súdu v roku 1996 však chceli príbuzní postihnutých vojakov počuť odpovede aj na iné otázky. Kto z veliteľov dopustil, aby v aute s vojakmi prepravovali zároveň farby, zreteľne označené ako horľaviny 1. triedy? Matky a príbuzní popálených vojakov opakovali naliehavú otázku aj v apríli 1997, keď v Kežmarku odhaľovali obetiam tragického nešťastia pri prvom výročí ohnivej pohromy v prítomnosti mnohých prominentných hostí pamätník. Náležitá odpoveď chýba dodnes.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
