Je dôležité, či je človek veriaci a ako vníma tieto veci. Ak je, tak to berie ako súčasť života, je mu ťažko, ten človek mu chýba, ale má nádej a verí v stretnutie s ním po smrti. Možno to vyznieva ľahko. Ono sa to len ľahko hovorí, ale niekedy ťažko žije.

Veronika Baranová má 28 rokov. Keď mala pätnásť, zomrela jej tragickou smrťou sesternica.

„Mala 21 rokov. Zabila sa pri autonehode. Zazvonil telefón, prišla som akurát zo školy. Bola som sama doma. A keď som zdvihla, ujo strašne plakal, vôbec som mu nerozumela. Pýtal si otca, mamu, ale ja som bola sama, povedal, že sa stalo niečo strašné, že Stanka je mŕtva. Nerozumela som, ako môže byť mŕtva, keď je v Nitre na internáte. Povedal, že sa zabila, že je mŕtva, že mala nehodu a otec mal prísť do Vranova, lebo jej mamka skolabovala. A ja som mu nič neverila.“

Položila slúchadlo. Asi hodinu sedela na zemi na chodbe a rozmýšľala, prečo by si to ujo vymyslel. Neverila, že to môže byť pravdou.

„Potom som sa rozplakala a zavolala mame do práce i otcovi na mobil. Šiel hneď do Vranova, na miesto činu... Otec s ujom ju videli, keď ju vystrihli z auta. Sedela za spolujazdcom a mala úsmev na perách. Celá bola dobitá. Ale to sme ako deti iba počuli, keď to otec vravel mame. Načúvali sme za dverami. Nechceli, aby sme to vedeli,“ povedala V. Baranová.

Pohnevala sa s Bohom

Narazili v rýchlosti asi 120 km/h. Auto sa obtočilo okolo stromu. Prežil šofér. O pár dní zomrel. V aute boli štyria.

„Išla s frajerom domov s nejakým známym, kvôli voľbám. Bol september... Všetky orgány mala odtrhnuté. Na pohrebe som nevyronila ani slzu. Pohnevala som sa s Bohom, lebo som nevidela zmysel smrti mladého talentovaného človeka. Veď to bola dobrá volejbalistka.“

Od toho momentu, od telefonátu na chodbe viac za ňou neplakala. „Ani jednu slzu, nikdy viac. V škole na náboženstve som povedala, bola som asi v deviatom ročníku, že Boh neexistuje a sú to sprostosti, že verím na UFO a pre Boha tam nie je miesto. Prešiel asi rok a ja som Bohu odpustila,“ prezradila Veronika.

Neskôr zomrela aj sesternicina mama

Stankina mama ale dostala rakovinu. „Po smrti sesternice nikam nechodila. Prekliala Boha a viac nešla nikdy do kostola. Rok a pol na to jej už nezabrala ani chemoterapia a zomrela,“ skonštatovala Veronika. A čo bolo potom?

„Potom som si myslela, že ten Boh si snáď robí srandu alebo čo, že je asi strelený, že on fakt robí ľuďom naschvál, že je zlý a nenávidím ho, že si je sám na vine, lebo ma odháňa týmito činmi.“

Ale čas plynul, pochopila, že sú to skúšky, ktoré sú súčasťou života. „Pochopila som, že keď mu neodpustím, že len sebe ublížim. Na pohrebe tety som tiež veľmi neplakala. Bolo to pre ňu vykúpenie. Vážila asi 30 kíl, keď zomrela. Prijala som Boží osud a išla ďalej a povedala som si, že smrť má svoj zmysel, no žiaľ nám nedovolí vidieť ho v danom momente, lebo smútime.“

Ale potom, keď sa rana zahojí, vidíme veci inak, rozumieme tomu viac, odpúšťame a znova nachádzame vieru. „Nemá zmysel odmietať to, veď smrť je súčasťou života a treba to prijať. Raz to všetci pochopíme. Či tu, alebo tam,“ dodala Veronika.

Dedkovi na hrobe sľúbila, že dokončí školu

Dedko jej zomrel pred šiestimi rokmi. „Bola som v Banskej Bystrici, začínalo sa skúškové obdobie a ja som utekala domov, lebo dedko bol už po druhej porážke. Večer som prišla, ale nešla som už do nemocnice, lebo som si myslela, že ma za ním tak neskoro nepustia. Ale mala som ísť a rozlúčiť sa s ním.“

O šiestej ráno zazvonil telefón, že dodýchal. „Dva roky som si vyčítala, že som za ním nešla. On na mňa čakal. Bola som jeho najmilšia vnučka... Pri hrobe som mu sľúbila, že všetko dokážem čo chcel, že dokončím školu, aby bol na mňa hrdý.“ To sa podarilo práve teraz. „Myslím, že dedo už hore aj zaspal, čo tak dlho na môj diplom čakal, ale teraz pôjdem domov a pôjdem na hrob a vezmem mu ukázať diplom, že som to dokázala, že som doštudovala,“ potešila sa Veronika.

Autor: čor

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.