Skeptik povie, že nič, realista, že veľmi málo. Eurolídri vymysleli prskavku, ktorú svetu a najmä (o týždeň) summitu G-20, kde pôjde do tuhého, predvedú ako pancierovú päsť na krízu. Trhy boli včera hore, o tri dni budú tam, kde má žaba zadok. Ako chcete nebyť po uši v dlhoch vo svete, kde vymiešaní chumaji točia s miliardami? Chcelo by sa povedať, že v novembri to už poriadne praskne, ale je veľmi možné, že systém má ešte rezervy a zotrvačnosť, aby vydržal tri či päť summitov tohto typu. Udialo sa toľko, že (viac ako) polovičaté (ne)riešenia, ktoré presakovali týždne všetkými otvormi, boli „nahrubo" politicky dohodnuté. Alebo, aby nevypukla panika s divým bankovým „runom" (to by bol krásny koniec eurozóny), dohoda sa predstiera.
Všimnime si niečo iné. Nie je to najpodstatnejšie, ale vypovedá o príbehu, ktorého významným komponentom sú slabosti demokratických politikov. Radičová ani nevybalila, už referovala, že SR si ako jediná členská krajina „vybavila" výnimku pri navyšovaní gréckej „pomoci" (o 21 miliárd - drobnosť). Skôr, než komentátor stihol omdlieť, Mikloš mierne korigoval, že síce k tej cca miliarde, ktorými sa na tom druhom bailoute už zúčastňujeme (teda nie ten prvý „bilaterál", ktorý SR vytrucovala), ďalších 200 miliónov ozaj nedáme, ale „celkovo neušetríme, len štruktúra z hľadiska programu pre Grécko a iné krajiny bude rôzna". Ešteže tak. Nevedno, či ju Mikloš nepočul, alebo to verejne dovysvetlil len tak z lásky (má prečo), tak či inak odfarbil premiérku trochu ako chválenkárku. Nedá sa vidieť do účtovníctva valu, ale Merkelovej a tutti quanti môže byť totálne jedno, či Slovensko nechá peniaze v Grécku, alebo v akejsi banke napr. v Španielsku...
Nejde o Radičovú. Príznačné je to práveže preto, že prvé posolstvá účastníkov summitu hneď po návrate vždy obsahovali informáciu, čo ktorý v Bruseli vybojoval pre svoj národ. Orbán: „Môžem oznámiť, že som dosiahol, že Maďari nebudú platiť za cudzie banky, lebo (...) ešte aj v tom prípade, že to ide z európskeho fondu, tak z toho, do ktorého Maďarsko neprispieva" (euroval). Podobne Cameron, ktorý „ochránil prostriedky britských poplatníkov".
O čo ide? Politici vedia, alebo intuitívne šípia, že neexistuje európska identita, resp. je zalezená hlboko pod vrstvou národnej. Slovenskej, maďarskej, českej, akejkoľvek. A v (nestráženej) chvíli, keď nejde o boj s nejakým Sulíkom, ale o vlastný obraz, vzťah k voličom, body, tak z nich vylezie úprimne motív, o ktorom vedia, že osloví a chytí za srdce davy. Darmo je ten motív ak nie negáciou, tak inverzným obsahom „solidarity", v mene ktorej sa zachraňovanie eura uskutočňovalo. (Teraz už „solidaritu" vytlačila kríza.)
To neznamená, že ak Merkelová v Bundestagu argumentuje za „páku" aj tým, že bez eura hrozí vojna, vôbec neverí svojim slovám. Možno áno. Avšak ak sa na rovnakej pôde pred necelým mesiacom zaprisahávala, že EFSF už nikdy zvýšený nebude, tak len a len preto, lebo si bola vedomá, aká je obrovská vzdialenosť medzi ideálom, ktorý (azda) nosí v hlave, a realitou dňa.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
