K tejto havárii, ktorá sa stala pred štvrťstoročím, však nedošlo v nehostinnom priestore vesmíru, ale len niečo vyše minúty po štarte raketoplánu. Potvrdilo sa, že podobne ako pri lietadlách predstavuje štart kritickú fázu letu aj pri kozmických dopravných prostriedkoch.

Vyťažený raketoplán

Na úvod možno spomenúť, že Challenger (oficiálne označenie OV-099) bol druhým raketoplánom (po raketopláne Columbia), ktorý americká vesmírna agentúra NASA zaradila do služby. Kontrakt na výrobu Challengera (vyzývateľ) bol udelený 26. júla 1972, prvý vesmírny let tohto raketoplánu (STS-6) sa uskutočnil v dňoch 4. - 9. apríla 1983. Challenger sa rýchlo stal „ťažným koňom“ flotily raketoplánov a za rok absolvoval oveľa viac vesmírnych misií než Columbia.

Vypustili z neho desať družíc

Počas deviatich úspešných misií strávil raketoplán vo vesmíre vyše 62 dní, počas ktorých vykonal 995 obletov okolo Zeme a do vesmíru bolo z jeho paluby vypustených 10 umelých družíc. Tragédiou sa však skončil, krátko po štarte, desiaty let Challengera. Išlo o misiu označenú STS-51-L, ktorá mala trvať niečo vyše šesť dní. Hlavným cieľom misie malo byť vypustenie komunikačnej družice TDRS-B. V nákladnom priestore raketoplánu sa nachádzala aj astronomická družica Spartan/Halley, ktorá mala byť vypustená a po troch dňoch opäť zachytená a uložená späť do nákladného priestoru.

V posádke aj učiteľka

Zaujímavosťou je, že išlo o prvý let, pri ktorom bol na palube takpovediac civilný astronaut, či vlastne astronautka, a to učiteľka Christa McAuliffeová, ktorá mala žiakov prostredníctvom televíznych prenosov vyučovať priamo z vesmíru. Okrem nej boli členmi sedemčlennej posádky Francis Scobee (veliteľ), Michael Smith, Ronald McNair, Ellison Onizuka, Gregory Jarvis a Judith Resniková.

Štart pred 25 rokmi

Štart nešťastnej misie STS-51-L bol pôvodne stanovený na 22. januára 1986, z rôznych dôvodov bol však postupne odložený až na 28. januára. Predpoveď počasia pre tento deň naznačovala, že teplota dopoludnia bude v blízkosti mínus jedného stupňa Celzia, pričom v noci klesla až na mínus osem stupňov. Cez noc sa na konštrukcii štartovacej plošiny vytvárali ľadové cencúle, ktoré členovia tzv. ľadového tímu (ice team) odstraňovali.

Inžinieri mali obavy

Nízke teploty spôsobovali vrásky na čele najmä inžinierom firmy Thiokol, ktorá je výrobcom štartovacích raketových motorov SRB na tuhé palivo (raketoplán má dva takéto motory). Každý takýto motor pozostáva z viacerých segmentov, pričom spoje medzi jednotlivými segmentmi musia zabrániť unikaniu horúcich plynov z motora.

Tesniace O-krúžky

Spoje sú utesnené špeciálnym tmelom a dvojicou O-krúžkov (teda krúžkov s prierezom tvaru písmena O), ktoré majú priemer 366 cm a hrúbku 6,4 mm. Inžinieri firmy Thiokol upozorňovali riadenie letu, že nemôžu zaručiť správnu funkciu týchto tesniacich krúžkov pri takých nízkych teplotách, aké panovali v deň štartu. Preložené do bežnej reči to znamená, že existovala obava, že v dôsledku nízkej teploty stratia krúžky svoju pružnosť a nedokážu zabrániť úniku plynov, ktoré by prípadne prešli cez tesniaci tmel.

Štart napriek upozorneniam

Termínový tlak bol však natoľko silný, že napriek týmto upozorneniam vedenie letu štart povolilo a raketoplán Challenger sa o 11.38 miestneho času začal dvíhať zo štartovacej rampy 39-B. Všetko vyzeralo byť v úplnom poriadku. Ale nebolo. Ako sa neskôr ukázalo, už približne pol sekundy po štarte zaznamenali pozorovacie kamery malý obláčik čierneho dymu, vychádzajúci z netesnosti v oblasti spodného spoja pravého motora SRB s externou nádržou na kvapalný vodík a kyslík.

Horúce plyny smerovali na spoj

Netesnosť spôsobená stratou pružnosti gumových krúžkov medzi dvomi segmentmi motora bola nanešťastie na takom mieste, že horúce plyny smerovali práve na spoj motora SRB s externou nádržou. Vo výške 15 km, 73 sekúnd po štarte, sa tento spoj pôsobením tepla zničil, motor sa na hornom závese začal otáčať a špicou sa zaboril do spomenutej nádrže, ktorá sa okamžite roztrhla, pričom z nej začal unikať vodík i kyslík.

Vznietenie vodíka ako explózia

Prakticky okamžite došlo k vznieteniu obrovského množstva vodíka, čo sa zdola javilo ako explózia. Mohutná tlaková vlna zasiahla samotný raketoplán, pričom došlo k jeho deštrukcii. Ako ukázalo neskoršie vyšetrovanie, astronauti na palube Challengera veľmi pravdepodobne túto udalosť prežili (aspoň niektorí). Aj keď sa raketoplán rozpadol, jeho kabína pre posádku ostala viac-menej neporušená, aj keď sa zrejme narušila jej hermetickosť.

Použili dýchacie prístroje

Na dne oceánu sa našli tri použité osobné dýchacie prístroje, z ktorých bol spotrebovaný vzduch, postačujúci na približne dva a pol minúty dýchania za vypätých podmienok. Čo však nikto z posádky nemohol prežiť, bol dopad kabíny na hladinu oceánu, a to rýchlosťou približne 330 km/h. Kabína s pozostatkami astronautov bola z dna oceánu (z hĺbky 30 metrov) vylovená až 7. marca. Na vyšetrenie príčin havárie vymenoval prezident Reagan komisiu, ktorej členmi boli aj Neil Amstrong (prvý človek na Mesiaci) a známy fyzik Richard Feynman, nositeľ Nobelovej ceny.

Nelietali 32 mesiacov

Komisia po dôkladnom, niekoľko mesiacov trvajúcom vyšetrovaní zistila, že primárnou príčinou katastrofy raketoplánu Challeneger bolo skutočne zlyhanie tesniaceho O-krúžku pravého motora SRB. Na základe záverov komisie došlo k podstatným zmenám konštrukcie motorov SRB i k ďalším opatreniam. Lety raketoplánov boli na 32 mesiacov prerušené, ďalší let (raketoplán Discovery) sa uskutočnil až 29 septembra 1988.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.