Narodil sa v roku 1740 v paláci prominentného šľachtického rodu Condé, zomrel v roku 1814 v blázinci v Charentone. Medzi míľnikmi existencie markíza zo starého juhofrancúzskeho šľachtického rodu, spojeného po matke s celebritnými famíliami Condé a Bourbon, odvíjali sa životné drámy, aké vari nevymyslí ani najbujnejšia spisovateľská fantázia.
Biografia markíza de Sade sa začínala sľubne – mladučký poručík kráľovskej pešej gardy sa v rokoch 1757 – 1763 zúčastnil známej sedemročnej vojny a v poslednom roku tohto krvavého obdobia sa oženil s Renée Pelaquie Montreuil. Jej rodina síce vznešenosťú urodzenosť de Sadeovcov nemala, plné truhlice bohatstva a výdatné veno však tento hendikep vyvážili.
Od bičovania k orgiám
Ukázalo sa, že Donatien si vyvolil nielen solventnú, ale aj pozoruhodne oddanú dámu, s ktorou mal tri deti a Renée dlhé roky trpezlivo znášala všetky jeho bláznivé úlety. Najmä častú neveru a s ňou spojené výstredné sexuálne ”šantenia”, spojené s trýznením partneriek, následnými obvineniami, vyšetrovaniami, súdmi a väzobnými následkami. Renée vytrvalo i pomocou úplatkov ťahala úchylného záletníckeho manžela z najrôznejších malérov. V čase jeho frekventovaných pobytov za mrežami bola spoľahlivou dodávateľkou predmetov podľa jeho bizarných objednávok. Dokázala mu šikovne prostredníctvom kontaktov, peňazí i umnej diplomacie opakovane vymáhať i cestu na slobodu, resp. pomáhať, keď bol na úteku.
Rokokové francúzske kráľovstvo bolo, ako vravia jeho šteklivé posteľové dejiny, na míle vzdialené od často iba šikovne predstieranej stredovekej prudérie iných monarchií. Ale to, na čo si trúfal markíz de Sade, bolo i pre benevolentnejší dvor šokujúce.
S Renée sa oženil v máji 1763, no už v októbri vypukol prvý veľký škandál, keď pri sexuálnom šantení kruto zbičoval istú prostitútku Jeanne. Udala ho polícii, markíz šiel za mreže, odkiaľ ho však už po niekoľkých dňoch vyslobodilo rozhodnutie kráľa Ľudovíta XV. V roku 1768 sa prevalil ďalší škandál, keď žobráčku Rózu nahovoril na orgie kombinované s násilím a iba podplateniu obete mohol ďakovať, že vyviazol s pokutou. To výstredného šľachtica zrejme povzbudilo a z roku 1772 je správa o sexuálnych orgiách u dámy menom Marietta. Zúčastnili sa ich pán markíz, jeho sluha plus päť radodajných dám. Pán a sluha prizdobili tento legendárny grupák trýznivým bičovaním žien i zákerným podávaním sexuálneho dopingu do nápojov dám. Niektoré mali z tejto otravy vážne problémy. Udali oboch výtržníkov polícii a prepukol škandál. Markíza odsúdili na smrť, trest bol zmenený na doživotné väzenie.
Markíz však z basy ušiel - a v jeho životných príbehoch nasledovali podobné kúsky i opakovane. Ušiel z azylu, ktorý mu manželka diskrétne vybavila v čase, keď bol na úteku v Taliansku. Utiekol i zo slávnej Bastily, utiekol z blázinca - a v čase pobytov v chládku tiež utekal.
Sadizmus na papieri
Bolo to jeho árestovanie v Bastile, kam sa dostal v roku 1784, kde začal z nudy unikať do sveta tvorivej fantázie. Drámy, ktoré písal, spočiatku neboli najvydarenejšie, a tak začal písať poviedky a rozsiahlejšie diela. Tituly niektorých, napríklad 120 dní Sodomy, Filozofia v budoári, Zločiny lásky, Nehody cnosti a ďalšie naznačujú, čo bolo hlavným obsahom. Popri opise sexuálnych zvráteností v podobe trýznivých spôsobov sa v jeho tvorbe objavovali aj svojské filozofické a politické názory.
Pochybnej slávy v podobe prvého zakotvenia pojmu sadizmus do slovníka sa tento kontroverzný francúzsky šľachtic, ktorého ktosi nazval priliehavo temným Erosom, nedožil. De Sade by dnes pod〜istým žasol nad tým, do akých pestrých a i príšerných metamorfóz kreatívne rozvíjali ďalšie pokolenia obsah pojmu sadizmus.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
