ci.
Jedenásť z nich presadzovalo, že pevnosť vyrastie na kopci Zámčisko (iná verzia uvádza názov Kukla). Iba najmladší z mudrcov odporúčal bezpečnejšie miesto. Argumentoval, že na kolegami vybranej lokalite sa pohybujú duchovia a mátohy, ktorým by sa stavebný ruch iste nepáčil. Juniorského mudrca prehlasovali a stavbári sa dali do práce. Už v prvý deň bolo vraj výsledky ich roboty vidieť i z diaľky. Aké však bolo prekvapenie, keď sa ráno hrad nachádzal na úplne inom malokarpatskom kopci. Legenda hovorí, že duchovia a mátohy si najali komando krásnych víl. Tie rozostavané sídlo zázračne preniesli tam, kde chceli tajomné sily, aby ich nevyrušovalo. Víly uložili stavbu na skalný masív červenej farby a i keď sa pevnosť istý čas nazývala aj Bobrím hradom, napokon vošla do dejín ako hrad Červený kameň. Túto národnú kultúrnu pamiatku ľudia nazývali aj Veľkým hradom v Malých Karpatoch.
Kaplnka pustovníka Petra
Transportný zázrak bol v pozoruhodnej histórii veľkého hradu v Malých Karpatoch iba jedným z mnohých. O viaceré sa pričinil pustovník Peter. Tento františkánsky mních francúzskeho pôvodu prišiel na hrad Červený kameň i so zázračným obrazom Panny Márie Sokálskej, ktorý jeho samotného uzdravil. Vďaka podpore majiteľov hradu Pálffyovcov premenil skromnú pustovňu na hradnú kaplnku. Madonin obraz i Petrovo liečiteľské umenie vraj pomáhali ľuďom zbavovať sa rôznych pliag a ťažkostí. Po Petrovej smrti sa kaplnka časom premenila na rodinnú hrobku hradných pánov a miesto posledného odpočinku tu našlo trinásť členov pálffyovskej famílie.
Od 13. storočia, keď kráľovná vdova Konštancia rozhodla o vzniku Červeného kameňa, mala táto strategická lokalita rôznych vlastníkov. Patrila Matúšovi Čákovi Trenčianskemu i Zápoľskovcom. V roku 1535 získal hrad Anton Fugger zo známeho rodu z Ausburgu. Do prestavby a rozvoja svojej novej nehnuteľnosti investoval nemalé financie. Bohatí Fuggerovci hrad prestavali a pridali rôzne unikáty. Medzi dodnes najobdivovanejšie patrí slávna Sala terrena, ranobarokové dielo talianskeho kamenárskeho majstra Tencalla s množstvom plastík, figúr a tajomných náznakov. Vnučka Antona Fuggera Mária Magdaléna sa v roku 1588 vydala za grófa Mikuláša Pálffyho - a prítomnosť slávnych Pálffyovcov trvala potom na Červenom kameni až do roku 1945.
Záchranársky paroháč
Vtedy sa posledný gróf Karol Pálffy vedno s matkou pobral pred blížiacou sa Červenou armádou do exilu, v ktorom v roku 1992 zomrel. Nezomreli však legendy, ktoré rozprávajú o nevšedných príbehoch pálffyovskej rodiny na Červenom kameni. Najznámejšia zanechala stopy i v erbe červenokamenskej vetvy tohto šľachtického rodu. Je v ňom statný paroháč. Kraľuje címeru na pamiatku malokarpatského jeleňa, ktorý vynikol neobyčajnou aktivitou. Počas jednej z ciest pálffyovských pútnikov sa totiž ich koč, ťahaný splašenými koňmi, rútil k hlbokej priepasti. V poslednej chvíli sa objavil odvážny jeleň - vopchal vraj svojej parožie do kolies na koči a ohrozenú posádku zratoval pred istou smrťou.
Túto legendu načim poznať aj preto, lebo pálffyovské žienky sa vyznačovali pozoruhodnou vernosťou a žiadne paroháčske inotaje preto nie sú namieste. Stačí pripomenúť príbeh Blanky Pálffyovej, rodenej Bathány, ktorá bola manželkou Vojtecha Pálffyho. Keď v roku 1924 zomrel, dala z jeho smrteľnej postele urobiť lavicu. Denne na nej v modlitbách trávila pri Vojtechovom hrobe dlhé hodiny.
Aj jej osud ožil na hrade Červený kameň v tomto roku v pozoruhodnom programe o pálffyovských ženách, ktorý pre návštevníkov pripravilo Slovenské národné múzeum.
Na hrade neďaleko Modry je dnes totiž jedno z najpríťažlivejších múzeí na Slovensku a stovkám návštevníkov približuje staré legendy a s nimi tiež kultúru bývania šľachty a historický nábytok.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
