Tak som zauvažovala, čo s tým. Som predsa pracujúca žena a času je tak málo. A nechcem predsa najlepšie roky života stráviť s prachovkou v jednej ruke a vysávačom v druhej.
Čo takto pomocnica v domácnosti? No už len to by chýbalo! Jednak nemám domácu tlačiarničku na peniaze, a keby som ju aj mala, ani tak by to v žiadnom prípade neprichádzalo do úvahy. Ani kamarátov nepúšťam do bytu, keď nemám upratané. A zavolať cudziu ženu do toho bordelu? Však by som skapala od hanby.
Neostáva iné, ako bojovať s tým molochom sama. Žiadny problém, hovorím si. Však žijeme v modernej dobe, od čoho sú tu spotrebiče? Predsa, aby nám uľahčili život! Jasné ako facka.
„Drahý, nekúpime si umývačku riadu?“ opáčila som nesmelo. Vygúlil na mňa také oči, že presiahli aj rám jeho okuliarov. „A načo by nám bola?“ v sekunde zareagoval. Nuž, zabudla som, že moja polovička evidentne nadobudla presvedčenie, že riad trpí samočistiacou funkciou, keďže on sa na jeho umývaní nepodieľa. No presvedčte ho potom o nevyhnutnosti umývačky.
Chabo som sa pokúsila oponovať, ale drahý ako vždy siahol po racionálnych protiargumentoch: „Počúvaj, kúpim ti umývačku, a dopadne to rovnako ako s práčkou. Spomínaš si?“ Nuž, spomínam. Keď sme pred iks rokmi spolu začínali životnú púť, nemali sme istý čas práčku. To bolo dní strávených praním v rukách... Doteraz ma z toho bolia kríže. Napokon sme si na práčku našetrili. Jój, jak som si pochvaľovala. Drahému som hrdo hlásala, že vždy bude všetko oprané a ožehlené. „Vieš, problém je prať v rukách, žehlenie, to už je radosť.“
Na dobré sa rýchlo zvyká. Práčka prala sama, a tak som ju plnila pomaly každý deň. Začali však rásť kopy opranej bielizne. A tak som veru zistila, že žehlenie až taká radosť nie je. Bojovala som s tými kopami, ale boj to bol márny. „No jasné, viem, v čom je problém,“ hovorím drahému. „To tá stará naparovacia žehlička. Už dosluhuje. Nevyhnutne potrebujem novú.“ Kúpila som si ju. Normálne takú, že rols rojs medzi žehličkami. Hneď ten večer som celý prežehlila. Na druhý deň ma to prestalo baviť. Kopy bielizne ďalej utešene rastú.
Alebo vysávač. Mala som taký staručký. Však všade mám plávajúce podlahy, na tie škáry a sedačku mi stačí. Ale kým ho človek poskladal... A mocovať sa s takou veľkou opachou, čo som Iľja Muromec? Nevyhnutne musím mať nový! Určite s ním potom budem po byte oscilovať oveľa častejšie. A tak som si ho vybojovala z rodinného rozpočtu. Ale aj s ním sa treba mocovať, tiež nevysáva sám. Chvalabohu, o pár dní volala svokra, že jej vysávač sa pokazil. S veľkou radosťou som jej darovala náš. Mne postačí aj ten starý, nie som ako svokra, čo s vysávačom pobehuje po byte každý druhý deň. Inak, škoda, že to nie je nákazlivé. Jej chuť po domácich prácach by som teda rada nachytala.
PS: Nuž, výrobcovia techniky robia, čo sa dá, pre lepší život našich gazdiniek. Problém bude zrejme niekde inde. Asi nie som gazdinka.
Autor: Klaudia J. Mojšová
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
