v roku 1660 ako člen tureckého posolstva, ktorého priviedli do mesta so zaviazanými očami. Podľa predstáv a opisu umelci, ktorí nikdy v Košiciach neboli, mesto vyobrazili, o čom svedčí celý rad vedút.

Táto sláva a povesť nedobytnej pevnosti, akou Košice naozaj boli, stála mesto nielen peniaze, ale aj veľa škôd, strádania a životov obyvateľov. Udržiavanie mestského opevnenia počas stáročí bolo nákladné, i keď naň prispieval panovník aj iné mestá a župy provincie.

Starali sa o mesto aj o cisárske vojsko

Udržiavanie mestských hradieb, výstavba mesta, opravy domov po vojenskom obliehaní aj po požiaroch, no najmä povinnosť Košíc a tým jeho obyvateľov starať sa o vojsko bolo finančne náročné. Keby Košice vydržiavali len vojsko v svojich pohraničných pevnostiach, bojujúce pod ich zástavou s erbom mesta, platili im žold, zaobstarávali im výzbroj a muníciu pre obranu pevnosti, to by ich až natoľko nezaťažovalo, pretože s takými výdavkami mestskí radní počítali.
Nepredvídané, dvesto rokov trvajúce boli dotácie na vydržiavanie cisárskych vojsk, ktoré posielal panovník ku Košiciam zo všetkých zemí svojej ríše, ak bol vo vojnovom konflikte alebo ohrození. Znamenali pre mesto a jeho obyvateľov veľké finančné výdavky na stravovanie a ubytovanie vojakov a na starostlivosť o ich kone. Košice mali strategické a kľúčové postavenie na východe krajiny a každá z bojujúcich strán ich chcela získať, takže cestou do Košíc a kým ešte vojaci nezaujali bojovú pozíciu pred hradbami mesta, stihli sa pred nimi zásobiť na huštákoch (predmestí) a vyplieniť i ch.

Nútili dávať dobrovoľne

Mesto muselo zdolávať situácie, ktoré vznikli počas protihabsburských povstaní – a tie bývali časté. Na jednej strane boli cisárski vojaci – labanci- na druhej, oproti nim stáli povstalci – kuruci. Obe strany boli vyhladované a preto všade, kde sa dalo, drancovali a plienili. Doplatilo na to okolie Košíc a opäť huštáky. Tie mali drevené domy a ako sme už písali, v prípade nepriateľského obliehania Košíc ich obyvatelia kvôli bezpečnosti mesta v hradbách a zamedzeniu šírenia požiaru rozobrali a dočasne museli opustiť svoje domovy. Cisárske vojsko, ktoré cisársky dvor nezásoboval, nesmelo oficiálne „rekvirovať“ pre seba potraviny ani dobytok, pre svoje kone krmivo, preto nútili ľudí k vyhláseniam, že im potrebné dávajú sami od seba a dobrovoľne.
Podľa zápisov z roku 1696 Košičania museli živiť 1 204 frontových vojakov a za jeden rok museli na nich vynaložiť 5384 florénov. Okrem toho bola v meste zničená nepriateľskými vojakmi štvrtina z 368 domov. Záhrady, ovocné sady a polia spásajú kone nepriateľských vojakov.

Ekonomická vyčerpanosť

Vojenské obliehanie ktoréhokoľvek mesta znamená preň obmedzenia v jeho fungovaní a vo fungovaní jednotlivých pracovných odvetví. V Košiciach to na vlastnej koži pocítili najmä remeselníci a obchodníci, ale aj mestská pokladnica. Podstatne poklesol medzinárodný aj vnútorný obchod, znížili sa príjmy remeselníkov, ktorí nemali pre koho vyrábať, aj obchodníkov v dôsledku prerušenia obchodných kontaktov. S tým súvisel rapídny pokles príjmu do mestskej kasy napr. z tridsiatkov zo zahraničného dovozu a vývozu tovaru. Kým v roku 1556 tieto príjmy tvorili až jednu štvrtinu všetkých mestských príjmov, v roku 1698 poklesli na štyri percentá. To sa čím ďalej tým viac stupňovalo a k tomu sa ešte pridružili aj storočné nedoplatky daní z domov. V roku 1716 sám správca kráľovských príjmov uznáva argumenty Košíc, že oproti iným mestám majú oveľa viac záväzkov z pozície kľúčového mesta provincie a kvôli týmto záväzkom nemôžu splatiť dane. Uznáva, že Košice sú ekonomicky vyčerpané.
Osemnáste storočie je dobou zmien a technického pokroku, ktorý umožňuje ekonomický rast krajín a miest, lenže to sa Košíc netýka. Naopak, výdavkami a bojmi vyčerpané mesto, ktoré stratilo aj pozíciu druhého hlavného mesta Uhorska, prestalo byť centrom remesiel a obchodu. Obchodné cesty už cez Košice nevedú, odklonili sa na veľtoky a moria, obchod prešiel do rúk štátu. Absolutistická monarchia zavádza centralizmus a uprednostňuje svoje mestá, ktorým nemajú možnosť Košice ani iné väčšie mestá konkurovať. Využíva to Bratislava ako „predmestie“ Viedne a Pešť ako sused hlavného mesta autonómneho Uhorska.

Obchodníka nahradil feudál

Osemnáste storočie znamená pre Košice ocitnutie v ekonomickej kríze z dôvodov, ktoré sme vyššie uviedli. Znamená to aj rozlúčku Košíc s niekoľkostáročným obchodovaním a tiež stratu puncu zdatného kupca a obchodníka. Popri tom, že Košičania obchodovali, mali po celý čas agrárne zázemie, ktoré ich a mesto tiež živilo, takže s premenou obchodníka na feudálneho pána neboli problémy. Na tomto princípe sa mesto ako vlastník rozsiahlych viníc, lesov, pôdy, majerov, mlynov a štrnástich dedín rozhodlo ísť dopredu, čo znamenalo aj zmenu v druhu príjmov, čiže vylepšovanie hospodárstva príjmami z feudálneho panstva.
Dôležité bolo, že si mohlo mesto v povojnových rokoch osemnásteho storočia vydýchnuť. Hlavný príjem malo vtedy zo svojich pivovarov v Košiciach a v Myslave, ktorý tvoril šestnásť percent príjmov mesta, potom z mestských majerov a poddanských daní dedín. V roku 1794 – možno to bude zniesť nafúknuto – keď mali Košice aj tretí pivovar v Kostoľanoch, výnos z nich tvoril až štyridsať percent príjmu mesta.
Výnosy boli z viníc, ktoré vlastnilo mesto v iných chotároch aj v tokajskej oblasti, z poplatkov poddanských obcí za prenájom budov, pozemkov, výrobných priestorov, zo služieb mestských mlynov, bielidiel, za nákupy v mestských hostincoch a obchodoch, z rôznych robôt. Príjmy plynuli z predaja dobytka, oviec, obilnín, slamy, sena, krmiva pre dobytok, dreva. Zanedbateľné nebolo ani prepustenie usadlíka z poddanstva. Za prepustenie otca a syna vybralo mesto v roku 1750 toľko, ako predstavoval poddanský cenzus štrnástich dedín.

Sídlo dištriktu

Košice mali príjem od šestnásteho storočia z výroby v Košických Hámroch, aj z banskej ťažby v Košickej Belej. Koncom prvej polovice osemnásteho storočia sa obnovila výroba vo vodnom papierovom mlyne v Čermeľskom údolí v Košiciach. Mesto vlastnilo niekoľko rôznych mlynov a tie prenajímalo. Ak niektorý z nich neprinášal výraznejší príjem, predali ho. Papierový mlyn vynášal. V roku 1850 ho mesto prenajalo Karolovi Michalíkovi, ktorý ho zmodernizoval novými strojmi a po dohode s mestom postúpil prenájom svojmu synovi Karolovi. K strojom na vodný pohon pribudli zahraničné parné stroje, čím sa zvýšila výroba papiera aj počet zamestnancov. Mesto prosperujúci mlyn Michalíkovi predalo. Rokmi sa dostal mlyn do finančnej krízy, výroba sa v ňom obmedzila, až zanikla a objekt sa stal atrakciou pre výletníkov v Čermeli. V tejto lokalite vlastnilo mesto aj výrobňu klincov tzv. klinčikáreň, ktorú odpredalo a úč. spoločnosť z nej vytvorila železiarsky podnik, kde sa spracúvalo železo na budovanie železničných tratí.
Košice sa po zmene v príjmovej sfére pozdvihli a stabilizovali ako centrum predtiského dištriktu, čiže pretransformovali sa na mesto úradníkov, dôstojníkov, vojakov, škôl a cirkevných inštitúcií. Zriaďujú sa v nich filiálky zahraničných firiem, vytvárajú sa spolky, stavovské organizácie aj príležitosti pre kultúru a šport, nie však väčšie výrobné podniky. Remeselníci vyrábajú po starom, vyvíjajú sa obchodníci a trhovci.
Po revolúcii sa Košice stali sídlom dištriktuálnej vlády a do Košického dištriktu patrili župy: Abovská, Turnianska, Zemplínska, Šarišská, Gemerská, Užská a Borsódska.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.