Ako decko som chcela bicykel. Stalo sa. Nechcite vedieť, ako som pribila tvárou na betón. Odvtedy som sa mu vyhýbala. A nielen jemu. Nechuť k športu sa vinie celým mojím životom. Teda k aktívnemu. Pozrieť si nejaký ten zápas v telke, to ešte ustojím.
V puberte ma štvalo, že som tučná. Spolužiačkam som závidela minisukne. U mňa nehrozili. Aj kvôli tukovým vankúšikom, aj kvôli obrovskému škaredému znamienku na nohe. Po rokoch som schudla, znamienko mi vybrali. Minisukne? To v žiadnom prípade! Jedine, že by som na obdiv vystavovala celulitídu a veľkú odpornú jazvu.
Chcela som vyhrať v športke. Usilovne som podávala. Prišlo to. Vyhrala som. Štvrtú cenu. Tých pár drobných som strčila do zadného vrecka nohavíc. Odvtedy som ich nevidela. Myslím tie prachy. Buď mi ich niekto čorkol, alebo som ich dakde zapotrošila... Netuším. Čo už.
Povedala som si, že by to chcelo nejakú vysokú školu. Vzali ma bez prijímačiek. Na techniku. Tá ma nebavila. Po skončených ôsmich semestroch sme sa rozlúčili.
V noci som sa strhávala zo sna. Furt sa mi snívalo o nejakých skúškach, o tom, ako som z nich vyletela. Východisko? Jediné. Urobiť si konečne výšku. Vybrala som si ju podľa môjho srdca. Prijímačky ťažké jak sviňa, brali jedného zo štyroch. Vzali ma. Aj som skončila. Teraz už je fasa, ale vedieť tak dopredu, koľko prebdených nocí a premrhanej dovolenky to bude stáť... Zrak sa mi zhoršil o dve dioptrie. A pľúca? Ani nechcem vidieť snímky po tých tonách vyfajčených cigariet.
Kamoši v krčme plačú nad zárobkami. Nečudo. Jeden je lekár, druhá robí v školstve, tretí je živnostník. Som empaťák a pritom tvrdý pravičiar. V mojom vnútri bojuje citlivé srdce s nekompromisným rozumom. Víťazí srdce. Som len slabá žena. A tak túžim po tom, aby si čosi vybojovali lekári, čo sťahujú výpovede, aj protestujúci učitelia. Kamošovi živnostníkovi držím palce, aby mu ostali 40-percentné paušálne výdavky. A je to tu. Aspoň v tom poslednom prípade. Daňovo-odvodová reforma zatiaľ nehrozí. Lenže... Padla vláda! A to som práve nechcela. Komu sa chce zase trepať k volebným urnám?
Poďme radšej späť k puberte. Po prečítaní Anny zo Zeleného domu bol môj cieľ jasný. On, muž môjho života, bude vysoký, s hustými havraními vlasmi, tmavými očami... Toľko inšpirácie a'la Gilbert. Snívala som ďalej. Neviem prečo, ale povedala som si, že okrem toho všetkého sa ešte musí môj budúci drahý volať Peter a má hrať na gitare. Nuž, muž môjho života sa fakt volá Peter. Vysoký nie je ani zďaleka, hlavu má na kopasa, oči svetlé... A gitara? Má podobne skvelý hudobný hluch, ako ja.
PS: Nech si želám, čo si želám, furt sa to nejako pokašle. A tak mám už len jedno želanie. Ak ma stretnete a poviem vám, že si niečo želám, pokojne mi dajte po papuli...
Autor: Klaudia J. Mojšová
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
