Jeho mama a otec sa nevzdávajú a pomáhajú aj ďalším rodičom s onkologicky chorými deťmi.
PREŠOV. Šok, zmena a strach o život. Tieto pocity prežívala Monika Brillová po tom, čo sa dozvedela o synovej chorobe. Lymfoblastická leukémia má síce percentuálne lepšiu úspešnosť liečenia a vyliečenia, ale každá liečba má svoje riziká a vedľajšie účinky.
"Nie je to tak, že sa vymení krv a je to vyliečené. My sme dostali liečbu, počas ktorej boli silné vedľajšie účinky a po dvoch rokoch sa mu leukémia vrátila. Znamenalo to ďalšie tri roky liečby," hovorí M. Brillová.
Chorobu jej syna diagnostikovali v nemocnici. Bol malátny, bledý, mal mierne teploty a prestával jesť: "Už sme boli v nemocnici v Prešove, keď mu odobrali kostnú dreň a zistili, že patríme na onkológiu."
Čo v tej chvíli prežívala? "Zrúti sa vám svet. Zrazu ste v tom, čo dovtedy vidíte len v telke, a máte zimomriavky po tele. Stále ostáva nádej a musíme veriť, že liečba zaberie, i keď to nie je vždy stopercentné."
Choroba sa vrátila
Malý Lukáš absolvoval chemoterapie. Prvá trvala takmer 10 mesiacov. "Potom je tzv. domáca udržiavacia liečba, kde beriete chemoterapiu v tabletkách. Napríklad päť rokov sme vôbec nemohli byť na slnku," vysvetľuje Lukášova mama, ktorá spočiatku mala z nemocnice obavy. Zvykla si však. "V Košiciach je to oddelenie také až rodinné. Keď sme prišli na onkológiu, boli sme zúfalí, ale na druhý deň pozeráme, že deti sa tam naháňajú s autíčkami. Samozrejme, s tými hadičkami a pumpami. Deti sa smiali, mamičky tiež, to bola taká energia."
Najhoršie na chorobe Lukáška Brillu bolo, keď sa mu vrátila. "Pri prvej liečbe sa s tým zmierite, veríte, robíte všetko pre to a potom, keď sa to zrazu vráti, tak si uvedomíte, že sa to môže vrátiť znova a znova a jednoducho už nemáte takú nádej ako prvý raz, ale skôr strach, či to vôbec zvládne," vraví Monika Brilová veriac v úspešný koniec.
Momentálne je jej syn rok a osem mesiacov bez liekov: "Hovorí sa tomu, že je v remisii. Nie je vyliečený, je v remisii. Keď v nej vydrží päť rokov, tak sa považuje pacient za vyliečeného. Zatiaľ to je tak, že veríme a dúfame, že sa to všetko nevráti, chemoterapia zabrala a bude to fajn."
Učiteľka ich navštevovala doma
Onkologicky chorým deťom sa venuje aj učiteľka Zdenka Homolová. Dva roky učila aj malého Lukáška, keď ešte musel byť na doma. Zvládli to. "V treťom ročníku, keď už mohol konečne chodiť pravidelne do školy, nabehol bez väčších problémov," vraví M. Brillová.
"Najväčší rozdiel je v príprave. V škole sú žiaci motivovaní sami sebou, tým, že chcú zažiť úspech medzi ostatnými, kým doma nemá žiak silnú motiváciu, neťahajú ho iní. Preto musí učiteľ vynaložiť väčšiu snahu. V prípade Lukyho to bolo tak, že sa učiť chcel, nemal s tým problém," povedala pedagogička, ktorá vo voľnom čase robí s Miriamom Smolkovou animátorku pre onkologicky choré deti.
Nechýbala ani na nedávnom tatranskom pobyte. "Sú kreatívne, robia zo seba prasiatka, lienky, hocičo a deti ich milujú," hovorí o nich Monika Brillová.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
