To však neznamenalo, že tamojší výrobcovia nemali prvenstvá, a že sa ich produkcia nedostala do povedomia aj v zahraničí.

Sláva mesta ako niekdajšej križovatky obchodných ciest vošla navždy do histórie. Košice zostali naďalej Guliverom medzi ostatnými mestami, no ich priemysel bol liliputánsky.

Necelé jedno percento

V roku 1910 bolo v meste iba 34 (!) priemyselných podnikov, zamestnávajúcich 3 230 ľudí, čo bolo žalostne málo a to sa továrenský priemysel považoval za stabilizovaný.

Na porovnanie: v Uhorsku bolo v tom istom roku 3 335 priemyselných podnikov, v ktorých pracovalo 370–tisíc ľudí, teda košická realita predstavovala z toho necelé 1 percento. Okrem 5 košických podnikov zo spomenutých 34, ostatných 29 zamestnávalo priemerne po 30–40 pracovníkov. Tými piatimi veľkými bola Tabaková továreň s tisíc pracovníkmi, väčšinou ženami, Franckova továreň na kávoviny so 400 zamestnancami, dve strojárne a tehelne, každá mala nad sto pracovníkov.

Viedlo potravinárstvo

Prvé sa začalo v meste spriemyselňovať potravinárstvo a v ňom zavádzať nové výrobné odvetvia ako napr. prvá škrobáreň v Uhorsku, ktorá získala za vynikajúcu kvalitu škrobu striebornú medailu na poľnohospodárskej výstave v Nyíregyháze. Z ďalších to bol dextrín, zemiakový sirup, moderný liehovar, zdravotné likéry, prvá výrobňa lisovaného droždia v Uhorsku (dovtedy sa dovážalo z Rakúska), kukuričná krupica (dovtedy si ju mleli doma na kamenných mlynčekoch či žarnovoch ako v stredoveku). Potravinársky priemysel mal prvenstvo aj v počte zamestnaných ľudí.

Na druhom mieste bol strojársky a na treťom stavebný priemysel. Podľa štatistík obchodnej a priemyselnej komory v priemysle bol zamestnaný takmer rovnaký počet žien ako mužov. Okrem Tabakovej továrne sa využívala takmer výlučne práca žien v Továrni na pančuchy a pletené výrobky A. J. Sipossa, kde boli tkáčske dielne na vtedajšej Moldavskej, dnes Štúrovej ulici, tiež v chemickej čistiarni a farbiarni, kde bola aj krajčírska dielňa na opravu bielizne a úpravu odevov, ako aj zásielková služba nielen pre zákazníkov východného Slovenska.

Priemyselná zóna

Koncom 19. a na začiatku 20. storočia neboli ešte Košice tak zastavané. Vtedy sa mesto rozprestieralo na území terajšieho Starého Mesta. Vtedajšia Moldavská, dnes Štúrova ulica, bola vtedy priemyselnou zónou. Na nej bol pivovar J. Lepesch a synovia i Sladovňa Bauernebl a syn. Bol tam tiež cukrovar, Továreň na pančuchy a pletený tovar Andora J. Sipossa. Vyrábal v nej kvalitný pletený tovar a ponožky, čo prekonali importované rakúske, ktorými bol zaplavený uhorský trh. V tkáčskej škole, ktorú Siposs zriadil vo svojej továrni v bývalom cukrovare, boli vzorové dielne Spolku remeselného vzdelávania. Ich výrobky pravidelne vystavovali, čo bolo v Košiciach novinkou, ktorá sa stretla so záujmom verejnosti o túto produkciu.

Na Moldavskej bol jeden podnik vedľa druhého , ako Strojáreň a zlievareň K. Poledňák, na čísle 16 Košická parná továreň na škrob a lepidlo Ungár Jonáš a syn, na čísle 12 bola továreň na nábytok J. Sztudinku, na čísle 6 bola likérka bratov Kohnovcov. Druhá likérka A. Adler a G. Gold bola na začiatku Južnej triedy. Na Moldavskej ceste boli dve tehelne – dnes na ich mieste stoja paneláky – tehelňu tam mala Hornouhorská stavebná spoločnosť a keramickú továreň známy košický podnikateľ a staviteľ Peter Jakab, ktorý si postavil palác, známy ako Jakabov, na Mlynskej ulici.

Čo všetko vzal čas

Po bývalej priemyselnej zóne niet ani stopy. Čas vzal aj ďalšie z tovární. Sviečky a mydlo vyrábali bratia Pocsatkovci a Friedman vo svojej Hornouhorskej továrni na sviečky a mydlo na dnešnej ulici Pri bitúnku, vtedajšej Vojtešskej. Budovy rakúskej firmy Synovia Henrika Francka, známej ako Franckova továreň na kávoviny, stáli na Peštiankej ceste, dnes Južnej triede. Svojou ročnou výrobou pokryla spotrebu v celom Uhorsku a vyvážala aj do zahraničia. Podaril sa jej husársky kúsok – stala sa dodávateľom kávovín pre cisársku a kráľovskú armádu, ktorá od začiatku 20. storočia začala piť na raňajky bielu kávu z Franckových kávovín, vyrobených v Košiciach.

Rovnako úspešné boli obidve likérky. Adler a Gold, ktorí založili prvú košickú továreň na likéry v roku 1898, vyrábali európsku špecialitu – paprikový likér, ktorý získaval medaily na výstavách v Rakúsku, Uhorsku, Taliansku, Francúzsku, Rumunsku, Španielsku a likérka získala v roku 1898 aj titul Kráľovský dodávateľ pre srbský kráľovský dvor, lebo paprikový likér si obľúbil kráľ Alexander. Druhý titul Rakúsko-uhorský cisársky a kráľovský dvorný dodávateľ udelili likérke v roku 1900. Bratia Kohnovci sa stali známi kvalitným koňakom, vyhľadávaným v Rakúsku aj Uhorsku v najlepších reštauráciach. Mal ochrannú známku s erbom grófa Csákyho.
Moderný liehovar L. Ungár úč. spol., v ktorom sa vyrábalo aj lisované droždie pre celé Uhorsko, bol na Južnej triede .

Vyhľadávaný bol železný nábytok aj výrobky z drôteného pletiva. Vyrábal ich E. G. Dalaval na dnešnej Masarykovej ulici, kde po továrni nezostala žiadna stopa. Tam bola aj Bradovkova čistiareň.

Enormný záujem o kože

Nesmieme zabudnúť na továreň na spracovanie kože, ktorej majiteľmi boli bratia Winklerovci, na terajšej Továrenskej ulici v tzv. Mariánskom dvore. Tam bola aj prvá továreň na kameninový riad. Podľa správy zo zasadnutia Obchodnej a priemyselnej komory v Košiciach z roku 1862 záujem o výrobky Winklerovcov desaťnásobne prevýšil výrobné možnosti.

Továreň spracovávala kožu z desiatok tisíc zvierat. Napríklad na podrážky obuvi ročne vyrobili kožu z 5–tisíc volov, hrubšiu topánkovú kožu zo 6–tisíc volov, na jemnejšiu obuv z 10–tisíc volov, na iné výrobky z 3 200 kráv. Spracovávali aj veľké množstvá teľacích, jahňacích a iných kožiek. Jemnejšie kožky odoberala továreň na výrobu rukavíc, ktorá nahradila košických rukavičkárov v malých dielňach. Prvú továreň na rukavice v Košiciach založil Karol Freiberg.

Kontakty na troch kontinentoch

Na rozdiel od výrobných podnikov sa v Košiciach rýchlejšie rozvíja obchod, keď sa premiestňuje z trhovísk do samostatných priestorov v budovách, špecializuje sa a dostáva príslušnú formu, vrátane výkladov. Obchody zásobujú veľkoobchodníci výnosným domácim aj dovážaným tovarom.

Od 80. rokov 19. storočia dosahovali v Košiciach najväčší export a obrat veľkoobchodníci s vínom, koreninami a koloniálnym tovarom. Boli to podnikatelia Beller, Kohlmann, Sakmáry, Zahr, Vizy.

Firma Zahr a Szakmáry, založená v 60. rokoch 19. storočia, bola najväčším podnikom svojho druhu na Slovensku. Mali ju nevlastní bratia z rodiny obchodníkov a v ich tradíciách pokračovali ich potomkovia. Mali neuveriteľne rozsiahle kontakty v Európe, Afrike i Amerike, odkiaľ dokázali zadovážiť pre obchodníkov v Košiciach aj v širokom okolí južné ovocie, kávu, mandle, hrozienka, škoricu, korenie, ale aj cibuľu z Egypta, špeciálne pánske letné klobúky, športové potreby a oblečenie z Ameriky, javorový sirup z Kanady, viaceré druhy rumu z Kuby, karfiol z Talianska, olivy a všetky druhy zeleniny z iných miest Uhorska.

Prvý veľkoobchod s metrážou

V Košiciach vznikol prvý a jediný veľkoobchod s plátnom a metrovým tovarom F. Bródyho. Mal veľkú zásluhu aj na udomácnení modrotlače v spolupráci so slovenskými podomovými obchodníkmi, ktorých presvedčil o vynikajúcej kvalite slovenských výrobkov oproti dovážaným českým, a preto začali nakupovať u neho. Na Orave zriadil vlastnú továreň a pre svoj veľkoobchod v nej vyrábal špeciálne tkaniny z bavlnených vlákien, ktoré dovážal z Ameriky i z Egypta a označoval ich ochrannou známkou s košickým Dómom sv. Alžbety. Predával aj 480 druhov iného tovaru, celý rad textilnej galantérie, šatky z vlny a zefíru, no najmä z kartúnu, bez ktorých sa nezaobišla ani jedna vidiecka žena.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.