Dokonca ani v časoch, keď žil so ženou, ktorú nadovšetko miloval - herečkou Věrou Galatíkovou. O pár dní bude mať doktor Sova mladší 70 rokov. Pri tej príležitosti sa vraj nevyhol ani istej životnej inventúre. "Pri niektorých spomienkach mi veru behal mráz po chrbte. Najhoršie je, že niektoré veci už človek nikdy nenapraví," vraví so smutným pohľadom, na tvári sa mu však vzápätí vynorí radostný úsmev. Jednu vec totiž predsa len napravil. Po viac ako 40 rokoch navštívil svojho prvorodeného syna Davida, ktorý so svojou mamou emigroval do Švajčiarska. Na záhrade sa tak stretli jeho prvá láska Dáša a (zrejme) posledná partnerka Gábina.
Tohtoročné divadelné prázdniny ste obetovali Letným Shakespearovským slávnostiam. Chce sa vám pár voľných týždňov, ktoré v lete máte, prerušovať prácou?
- Pre mňa je to omnoho viac zábava než práca. Jednak mám Macbetha veľmi rád, navyše sa vždy s radosťou stretnem s bláznivými slovenskými chlapcami, ktorí sú na javisku i mimo neho úžasnou partiou...
Partia Latinák a spol. vám dozaista pripomína časy, keď ste podobné zábavky vystrájali vy. Vymýšľate ešte také habaďúry pre svoje okolie ako kedysi?
- Veru nie. V divadle, ani doma. Tam som už totiž väčšinu času, ak práve nie som so svojou lady, sám. Deti so mnou bývať nechcú.
A nie je vám vo veľkom dome samému otupno?
- Skôr, ako hovorili moji rodičia, 'čučno'. To je taký stav, keď sa človek pristihne pri tom, že čumí do blba. Ale veľa času trávim v záhradke, alebo naštudovávaním nových predstavení. Teraz pripravujeme v Divadle na Vinohradoch krásnu Strindbergovu hru s Hankou Maciuchovou.
S tou máte dlhodobý vzťah...
- Áno, profesionálny... Už desaťročia spolu hráme manželov s pohnutými osudmi. Najnovšie v spomínanom predstavení Tanec smrti, predtým sme hrali napríklad v dráme Edwarda Albbeho Kto sa bojí Virginie Wolfovej. A máme pocit hraničiaci s istotou, že Albee sa nechal k napísaniu Virginie inšpirovať Strindbergom. Niektoré dialógy sú totiž takmer identické, len v Strindbergovi to dôjde až do nenávisti a končí sa to kapituláciou oboch strán v zmysle - neostáva nám nič iné, než ten spoločný život, hoci aj za takýchto okolností, zdieľať. Je zaujímavé, že hra už má 110 rokov, a napriek tomu ide o absolútne súčasný obraz o súžití dvoch ľudí v manželskom páre a zmarených životných šanciach.
Množstvo hier o manželstve sa končí mrazivo...
- Realita, našťastie, nemusí byť vždy takáto. My sme sa s manželkou, Věrou Galatíkovou, do týchto krajných polôh za 36 rokov spoločného súžitia, našťastie, nedostali.
Do vzťahu ste však obaja šli životom i vzťahmi preskúšaní.
- Ba, povedal by som, otlčení. S Věrou sme sa poznali už z JAMU, kde študovala o rok vyššie, zaiskrilo to však až v predstavení Kráľovná Kristína, kedy sme prestali byť len kamarátmi. Kým sme sa však dali definitívne dokopy, stihol som ešte absolvovať svoje tretie, veľmi krátke manželstvo s Evelynou Steimarovou. To bolo nešťastné spojenie, pretože sme spolu nemohli mať deti. Keď sme sa rozvádzali, mala už pod srdcom svoju staršiu dcéru Veroniku, ktorej otcom som však nebol ja, a tehotná bola aj Věra, s ktorou sme čakali našu Kristínku. Tá sa v našom vzťahu objavila veľmi skoro, ale narodila sa z veľkej lásky a myslím si, že náš vzťah veľmi utužila. A nech boli tie časy, aké chceli, nech si o nich myslel, kto chcel, čo chcel, pre nás to bolo mimoriadne šťastné životné obdobie.
Dieťa neraz nebýva len utužovačom, ale často aj veľkou skúškou pre vzťah.
- Pri Kristíne to tak vôbec nebolo, istým testom sme si však prešli o 2 roky neskôr, keď sa narodil náš syn. Bolo to aj technicky náročné obdobie, pretože sme sa sťahovali z menšieho bytu do väčšieho, všetko sme robili na poslednú chvíľu, navyše som mal "šťastnú" ruku pri výbere majstrov, takže sme finišovali v deň, keď sa mala Věra vrátiť domov z pôrodnice. Bolo to pre nás aj po pracovnej stránke veľmi plné obdobie. V tom čase totiž zrušili Činoherní klub a do Divadla v Libni prišiel Otomar Krejča. Za tie dva roky, čo tam bol, sme šli s Věrou z roly do roly. Krejča dokonca čakal na Věru, kým skončí šestonedelie a rovno ju vtiahol do skúšok Čechovovho Platonova. Deti sme museli odviezť do Zlína, kam sme za nimi dochádzali. Keď povyrástli, mali sme opatrovateľku. Ale odchody do práce boli dramatické. Deti sa nám vrhali okolo krku, Věra odchádzala so slzami v očiach. No nedalo sa to riešiť inak a myslím, že u detí z toho nevzniklo nič, čo by im spôsobilo celoživotnú ujmu.
Vaša dcéra vám dokázala, že to asi veľký vplyv na ňu nemalo, keďže sa tiež vrhla na hereckú dráhu.
- A má 5-ročnú dcérku Ráchel, čím sa postavila pred ten istý problém večerného odchodu od dieťaťa.
Mnoho ľudí tvrdí, že si viac než svoje deti užíva vnúčatá. Je to aj váš prípad?
- Je pravda, že prevláda názor, že prarodičia sú tu na to, aby vnúčatá rozmaznávali a prejavovali im viac lásky. Ja si to však nemyslím. Nechcem mladým zasahovať do výchovy a do toho, ako Kristína pôsobí na svoju dcérku, nikdy nezasahujem. Navyše, človek v mojom veku už nemá toľko síl a trpezlivosti na malé deti. Aj keď pobyty mojich vnúčat u mňa sú vždy popretkávané množstvom vtipných situácií vyplývajúcich zväčša z rokmi overeného, že stokrát počuť je menej, než si to raz vyskúšať na vlastnej koži. A toho sa držia aj moje vnúčatá, pre ktoré nie je nič nad vlastnú skúsenosť. Aj keď boľavú.
A vy ste sa vari neučili na vlastných chybách?
- Dokonca opakovane. Nedávno som rozprával príbeh, ako sme počas vojny, keď šiel front cez Brno, bývali u rodiny na dedine. A mňa tam nesmierne fascinovala močovka odtekajúca z "kadibudky". Chodil som ju stále obzerať. Raz ráno som sa zobudil, a keďže bola v noci zima, vytvorila sa na jej povrchu tenučká vrstva. Chcel som odskúšať, aká je pevná a, samozrejme, že som do nej spadol. Mamička ma vydrhla, obliekla do čistého a prvé, čo som urobil, bolo, že som tam šiel zas a aj druhýkrát skončil v nej. Ale čo sa poučenia z chýb týka, môj otecko, nech mu je zem ľahká, vravieval: "Chlapče, chybami sa človek neučí, pretože robí stále nové." No bez chýb sa na druhej strane žiť nedá.
O svojich partnerkách hovoríte vždy veľmi pekne a označujete ich slovom lady. Ktoré zo žien, čo vaším životom nielen prešli, ale zanechali v ňom aj nejakú stopu, boli najzásadnejšie?
- Bez rozmýšľania Věra, moja štvrtá manželka. To bola veľká osobnosť, charakterovo veľmi pevná, vyrovnaná, charizmatická žena, ktorú som veľmi miloval. A po všetkých predchádzajúcich manželstvách, do ktorých som naivne skákal, aby som legalizoval svoje vzťahy, rozhodne osudová. Aj keď, významný bol pre mňa aj prvý vzťah, z ktorého sa narodil syn David. Ten bude mať tento rok 49 rokov, no viac ako 4 desaťročia sme sa nevideli. Ako malé dieťa totiž so svojou mamou emigroval do Švajčiarska. Za nejaký čas mi prišla cez ambasádu žiadosť, že Dáša má nového manžela a on si chce Davida adoptovať. Nechcel som im robiť ťažkosti, tak som súhlas dal.
K sedemdesiatke, ktorú oslávite už o pár dní, sa natočil dokument. Aké je to dívať sa retrospektívne na úseky svojho života?
- Záleží na tom, ako človek vidí sám seba. Ja sa svoj životopis nikdy nesnažím vylepšovať. Priznávam sa ku všetkému, čím som prešiel, čo zavinil a neviem, či to ženy majú, ale muži určite, že v istom veku začnú robiť životnú inventúru. A keď som tam narazil na niektoré spomienky, veru mi bez preháňania behal mráz po chrbte. Vravel som si: "To je hrozné. Ako to napraviť?" To nie je také jednoduché, veď ja som tým ľuďom ublížil a ospravedlnenie nestačí. No človek už mnohé veci nikdy nenapraví.
Podarilo sa vám aspoň niektoré napraviť?
- Aspoň to, že som sa znovu vrátil k svojmu prvému synovi, ktorý žije vo Švajčiarsku. Priznám sa, že keď som za ním šiel, mal som, pardon za výraz, stiahnutý zadok. Keď sme sedeli s mojou terajšou lady u Dáše na záhrade a zazvonil zvonec, zmeravel som a srdce mi šialene tĺklo. No prijal ma fantasticky!
On si vás zrejme vôbec nepamätal. Alebo?
- Pamätal, pretože Nemocnicu na kraji mesta dávali aj vo Švajčiarsku. Vtedy mohol mať 13 rokov, Dáša si ho zavolala a povedala mu: "Toto je tvoj otec."
A aké bolo vaše prvé stretnutie po dlhých rokoch?
- Skvelé. Aj keď on už vôbec nevie po česky. Bavíme sa teda spolu po nemecky, po anglicky, a keďže žije v kantóne, kde sa rozpráva Schwiitzer-Dütsch, tak sme s Gábinou naňho a na Dášu útočili, aby tak rozprávali, a potom sme sa váľali od smiechu.
Aké to bolo vidieť prvú a možno poslednú partnerku pohromade?
- Neprišlo mi to vôbec zvláštne. Možno z jedného dôvodu - Dáša je formát. Vôbec voči mne necíti nenávisť, ani pomstychtivosť.
Manželky Ladislava Freja
Prvýkrát sa Ladislav Frej ženil, keď jeho študentská láska Dáša čakala ich spoločného syna Davida. Vzťah však nevydržal, žena aj chlapček emigrovali do Švajčiarska, Frej svojho syna viac ako 40 rokov nevidel.
Gabriela Wilhelmová (†60) - Známa herečka, s ktorou vraj mali "taliansku domácnosť". Manželstvo sa skončilo za dramatických okolností, až do jej smrti v roku 2002 však zostali kamarátmi.
Evelýna Steimarová (66) - Neskoršia manželka Bolka Polívku v manželstve s Frejom strávila rok v priebehu ich spoločného angažmá v Zlíne.
Věra Galatíková (†69) - Frejova životná láska a matka detí Kristíny a Ladislava. Manželstvo bolo plné lásky, ale aj búrlivých chvíľok, o ktoré sa postarali aj Frejove nevery, ku ktorým sa priznáva. Galatíková zomrela v roku 2007 na rakovinu pľúc.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
