Jeho diela majú moc preniesť nás do rozprávkového sveta. Ani v ňom však nechýba nebezpečenstvo či strasti a slasti vzťahov medzi ženou a mužom.
Tomáš Tajták sa vôbec netají tým, že sníva mimoriadne rád. "Už od detstva. No neviem, či to, čo maľujem, je to, čo som si vysníval. Skôr sa mi zdá, že sa snažím veci, ktoré si predstavujem, zhmotniť do nejakého symbolu. Sen by asi mal ostať snom. Nekladiem ani tak dôraz na maliarsku techniku, ale snažím sa čo najlepšie vyjadriť to, čo mám v duši, lebo to neviem slovami."
Nad dielami nešpekuluje, napadnú mu hotové
Ako vraví, nad jednotlivými obrazmi zbytočne nešpekuluje. "Ja ich nevymýšľam. Proste mi niečo napadne, niekoľkými ťahmi si to naskicujem, čo trvá niekoľko sekúnd. A buď potom ten obraz namaľujem, alebo nie. Ja netvorím kompozíciu a nerozmýšľam, či mám postavu ženy umiestniť viac centrálne, alebo nie, a že či obloha za ňou má byť viac čierna, alebo skôr ružová. Možno to má pre ostatných nejaký filozofický odkaz, netvorím to však so zámerom, aby som ľudí vzdelával."
Ľudia sa túžia báť
Čo sa týka stvárňovaných tém, má v nich celkom jasno. Dominuje nebezpečenstvo, vzťahy medzi mužom a ženou či zvieratá. A odkedy nefajčí, nájdeme v dielach i odkaz na cigarety. Podľa toho sú zoskupené aj jeho obrazy na aktuálnej výstave. Na mnohých obrazoch napríklad nájdeme výrazné ostne.
"Predstavujú nebezpečenstvo. Sme krehkí a prejsť medzi ostňami znamená zraniť sa. Moje postavy sú navyše často nahé a vystavené tomuto nebezpečenstvu, lebo si uvedomujem, že naše fyzické bytie je veľmi krehké a vzťahy, v ktorých žijeme, rovnako. Ľudia dokážu prežiť vojnu aj koncentračný tábor, no niekedy nevedia prežiť manželstvo. To ich zničí úplne," vysvetľuje vyštudovaný právnik, ktorý sa živí podnikaním.
Podľa jeho slov však človek nebezpečenstvo zámerne vyhľadáva. "Ak máme všetko, tak riskujeme. Nie je vojna, tak si to vynahrádzame adrenalínovými športmi. Ľudia sa chcú báť, lebo je to určitý prejav mužnosti či odvahy. Ten pocit je aj vo mne, hoci nerád riskujem a bojím sa o svoj život. No fujavica, v ktorej človek šliape na lyžiach..., a pocit psychického oslobodenia po veľkej fyzickej námahe je veľmi príťažlivý."
Za milovanie - proti robeniu sexu
Vzťahové veci medzi dvoma pohlaviami tvoria tiež mimoriadne výraznú časť jeho tvorby. Ženu však často znázorňuje len prostredníctvom odkazov a inšpiráciu čerpá napríklad aj z kníh Milana Kunderu, Kurta Vonneguta či Michela Houlenbecqua. "Zdá sa mi, že momentálne prebieha veľká kampaň proti láske a rodine. Mám pocit, že sa propaguje žiť 'light'. V ženských časopisoch sú návody, ako sa s niekým pomilovať, či ako niekoho zviesť na jednu noc. Veľmi krátke milostné vzťahy sú príťažlivé, no pre mnohých zraňujúce, asi ako ruže s ostňami.
Neverím v to, že takýto spôsob života človeka časom neraní. V skutočnosti je to tak, že málokomu záleží tak na svojej nevere ako na nevere partnera," vraví výtvarník, ktorý však nechce nikoho odsudzovať.
Svojou tvorbou sa nechce zbytočne chvastať, nemieni zo seba robiť lepšieho, akým v skutočnosti je. "Mám pocit, že veľa času a energie venujeme veciam, ktoré nie sú dôležité. Ľudia chcú mať veľa peňazí, a pritom ich neviedia minúť, túžia po moci, a potom ju nevedia vykonávať. Pripadá mi to márne. Ja vlastne ani veľmi netúžim byť milionárom, ani najlepším milencom, chcem sa stať tým, čo som vo vnútri, a vyjadriť to, čo vo mne naozaj je. Moji rodičia napríklad boli z prípravy výstavy nervóznejší ako ja a pýtali sa ma, či mám všetko pripravené. A ja som vravel, že sa ´nepreskočím´. Raz by sa na to prišlo. Nemôžem sa tváriť, že som viac, ako som, lebo sa to naspäť vráti ako bumerang."
Ku keramike si odskakuje od práce
Pri niektorých z jeho diel nájdeme okrem názvov i náznaky básničiek. Napríklad: "Chcel by som byť baníkom a ráno padnúť únavou, sto rokov roľníkom, horolezcom, pozrieť sa na vás zhora, vidieť, kam vedie táto cesta, chcel by som byť..." Tvrdí však, že literárne netvorí.
"Len mi z času na čas napadne jednoduchá myšlienka, alebo súbor viet, ktoré dokážu vyjadriť môj pocit," objasňuje T. Tajták, ktorý sa od svadby venuje aj keramickej tvorbe. "Moja kancelária je v sochárskom ateliéri, takže s keramikou môžem robiť, kedy chcem, a aj to tak robím. Nemám ju však kde skladovať, pod posteľ to nestrčím, takže skôr tvorím na objednávku. Pre seba len vtedy, keď ma niečo veľmi osloví. Celkovo je však o keramiku veľmi malý záujem. V ostatných rokoch som urobil asi tri skutočne veľké keramické objekty. Láka ma to, no má to nevýhodu, je to veľmi ťažké a je problém dvíhať to, takže sa to musí spájať a spoje vidieť... Aj pec má obmedzený rozmer."
Zmena výtvarného názoru mu nehrozí
Momentálne sa púšťa aj do využívania preňho nových techník, kombinuje materiály, využíva polystyrén, sklo či zrkadielka. "Od detstva sa mi páčia jagavé veci. Každý síce vraví, že je to gýč, ale ja mám na to slabosť," dodáva umelec, ktorý na aktuálnej výstave v Galérii Bašta bude ešte do 11. novembra ponúkať návštevníkom tvorbu z ostatného desaťročia. "Pritom si však myslím, že na dielach nevidieť, že ich delí desať rokov. O zmene výtvarného názoru sa u mňa asi nedá hovoriť."
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
