Zo straty popularity nemá ťažkú hlavu, hoci priznáva, že ak by sedela len tak doma "na zadku", zrejme by ju to psychicky riadne položilo. Viki Ráková nám poodhalila svoje kompletne zmenené súkromie, ktoré jej v týchto dňoch vyvoláva na tvári spokojný úsmev.
Zmien máte v živote v ostatnom období viac ako dosť. Či už v pracovnej, alebo v súkromnej sfére. Nie je toho na vás priveľa?
- Ja to mám rada... Už mi bolo dlho. Akurát nedávno som rozmýšľala nad tým, že vlastne skoro každý štvrtý rok sa môj život radikálne mení. Neviem, či je to tým, že si ho mením podvedome, alebo mi naozaj sám život prináša štvorročne zmeny... Pred vysokou školou som strávila v Košiciach štyri roky, potom trvalo štyri roky štúdium, opäť som sa vrátila na východ, teraz som štyri roky strávila v Bratislave a vraciam sa... Myslím si, že mi to robí dobre. Pretože byť dlho na jednom mieste, to nie je nič pre mňa. Teším sa z toho, že nestagnujem. Potrebujem sa vyvíjať. Štyri roky som teraz divadlo vôbec nerobila, len som natáčala. A aj keď je to veľmi zaujímavá práca a človek sa tam tiež niečo naučí, čosi, čo obohatí dušu, tam veľmi ťažko zažije.
Takže divadlo je vaša srdcovka.
- Určite áno, to je však asi rovnaké v prípade každého herca. Na javisku sa vyvíja, komunikuje s režisérmi, stále sa zoznamuje s niekým iným. Jednoducho je nútený k tomu, aby bol stále v určitom psychickom aj fyzickom procese.
Veľkú zmenu ste nedávno zažili aj čo sa týka ľúbostného života.
- To áno.
V médiách sa váš rozchod s priateľom veľmi nerozoberal. Máte o tom problém rozprávať?
- Viete čo, ja sa tomu vlastne nebránim. Myslím si však, že pre divákov aj pre môj vnútorný dobrý pocit úplne stačí základná informácia. S kým teraz žijem, nie je zaujímavé pre širokú verejnosť, ale skôr pre mňa a pre mojich blízkych. Sú jednoducho veci, ktoré sú naše a vôbec nie je nevyhnutné, aby o nich vedeli všetci.
Je to pravda, že sme sa s Lacim rozišli, sme v kontakte a rozprávame sa. Stále je pre mňa dôležitým človekom. Samozrejme, že sa časom zjemňuje napätie medzi nami, čo je prirodzené. A držím mu palce, aby bol úspešný v umení a aby si našiel príjemnú priateľku. Skrátka, hlavne aby bol šťastný.
A čo sa týka vášho nového vzťahu, ste šťastná?
- Áno, veľmi.
Môžete aspoň naznačiť niečo o svojej novej láske?
- Nie je to herec, ani umelec. Je skrátka z úplne iného fachu.
Možno práve to je pre vás lepšie.
- Zažila som päť a pol roka s umelcom, teraz je po mojom boku neumelec a je to iné. V tomto vzťahu som výrazne citlivejšia, ale zase sa mi páči, že je vedľa mňa niekto racionálnejší, kto rozmýšľa veľmi reálne.
Kto ma nieže zobudí, lebo zase viem, aké sú moje povinnosti v domácnosti, aj čo sa týka bežného života, aj čo sa týka divadla, no bude mi oporou. To mi asi najviac chýbalo v predošlom vzťahu, že sa vlastne teraz mám o koho oprieť. Že keď mám nejaký problém, tak ho riešime spolu a nie som na všetko sama. Je to aj úľava, aj istota, že teraz sa mám na koho spoľahnúť. A viem, že aj keď som možno myšlienkami trošku inde, tak to ten človek zvláda a že je silný a že ma miluje. Takže všetko je teraz ideálne. Musím zaklopať na drevo.
Hovorí sa, že nevstúpiš dvakrát do tej istej rieky, vy ste sa v aktuálnej divadelnej sezóne vrátili do divadla Thália. Bolo to ťažké rozhodovanie?
- Vôbec nie. Mám z toho radosť. Do tohto divadla som sa vždy rada vracala, tu som prvýkrát stála na javisku a naozaj sa tu cítim ako v rodine. Každého tu poznám, viem, ako kto pracuje, po čom túži a myslím si, že so zmenou riaditeľa sa podarí vytvoriť naozaj silný tím. Verím, že divadlo opäť získa také dobré meno, aké malo kedysi. Je to výzva pre každého z nás.
Ako budete teraz s priateľom fungovať, keď budete pracovať v Košiciach?
- Momentálne bývanie neriešime. Uvidíme časom, aj podľa toho, ako veľmi budem vyťažená. Uvidíme, ako sa to celé vyvinie. Počas skúšobného obdobia budem tu v služobnom divadelnom byte a podľa toho, ako sa mu bude dariť, zrejme bude chodiť za mnou. To sa ešte uvidí. Byt mám aj v Bratislave, takže čiastočne budem dochádzať.
Aktuálne máte od seriálu Panelák pauzu, v januári sa však má vaša postava Agáty vrátiť z Maďarska...
- Ešte uvidíme, ako sa to vyvinie.
Je vám za seriálom smutno?
- Momentálne nie. No určite, keby som nemala príležitosť byť v divadle a sedela by som doma, zrejme by som zle dopadla. Hlavne psychicky. Avšak tým, že mi vlastne prišla ponuka aj z Komárna, aj z Košíc, som teraz vyrovnaná.
Ako vnímate výkyvy popularity? Z divadla Thália, kde je predsa len menší okruh divákov, ste rýchlosťou blesku zažiarili či už v Susedoch, alebo Paneláku, a teraz nastal menší útlm. Ste v pohode?
- Myslím si, že to neprežívam nejako zvlášť dramaticky. Ani tú časť, keď som sa stala známou, som priveľmi neriešila. Prišlo mi to celé povrchné. Iste, ľudia ma spoznávajú, to však ide ruka v ruke s mojou prácou. Človeku to aj zalichotí, ale keď je normálny a nemá nejaké maniere, tak to berie len ako samozrejmú súčasť toho, že je na obrazovke. Mňa našťastie médiá nikdy veľmi nerozoberali, lebo som nežila život, ktorý by bol pre nich zaujímavý. Vždy som si aj vyberala, na ktoré akcie pôjdem a na ktoré nie, lebo som skoro zistila, že to nie je o tom, aby sa ľudia bližšie spoznali a skamarátili, ale o tom, kto má čo na sebe a s kým sa rozpráva. O to som nikdy nemala záujem.
Podarilo sa vám vytvoriť si bližšie vzťahy s hereckými kolegami? Keď teraz budete častejšie na východe, budete s niekým v užšom kontakte?
- Úprimne vám poviem, že neudržiavam s nikým zvlášť kamarátsky kontakt. Ak sa s niekým stretnem, tak skôr náhodne. S Heňou Mickovičovou a s Ňusim (Alexander Bárta - pozn. red.) si rada sadnem na kávu. So všetkými dobre vychádzam, no nemám tam také kamarátstvo, že by sme si s niekým zavolali a sadli na niečo dobré mimo natáčania.
Čomu to pripisujete?
- Neviem. Myslím si, že tam má každý svoj život. A možno sa aj trošku bojí toho druhého, aby sa napreriekol.
Nie sú tam skrátka také dobré vzťahy... Možno skôr u tých, ktorí spolu pracujú aj v divadle a viac sa poznajú a rozprávajú. Natáčanie je však strašne narýchlo, človek sotva s druhým stihne prehodiť pár slov a kamarátstva nestihnú vzniknúť.
Predpokladám, že v Košiciach to bude iné.
- Určite áno.
Aké ste mali leto?
- Strašne rýchlo ubehlo, ani som sa nenazdala. Doteraz som sa leta vždy bála, lebo po frmole mať odrazu dva mesiace voľna... Strašne pomaly mi to ubiehalo. Teraz to neuveriteľne rýchlo zbehlo a bolo dobre... Mali sme viacero predĺžených víkendov, chodili sme buď k rodičom, alebo sme boli s kamarátmi na splave. A tiež na desaťdňovej dovolenke vo Francúzsku a v Taliansku autom, takže sme aj trošku pochodili.
Na splave?
- Len na takom jednodňovom... Plánovali sme aj dlhšie, len nám to časovo nevyšlo. Dávnejšie som však preplavila 120 km za týždeň a veľmi sa mi to páčilo, takže si to niekedy veľmi rada zopakujem.
Ste taká športovo zdatná?
- Čo ja viem... Rada si zašportujem. Teraz som sa napríklad v Komárne naučila nejakým podivným spôsobom skoro vstávať. Sama tomu neverím, ale o pol ôsmej už som hore, zatiaľ čo doteraz som vstávala o desiatej. A keďže nechcem mrhať časom, rozhodla som sa, že budem ráno chodiť behať. Medzi skúškami v divadle sa zase plánujem učiť angličtinu. S priateľom chodíme aj na tenis... Vždy niečo vymyslíme, aby sme boli v pohybe. Prispieva k tomu aj môj psík.
Máte pevnú vôľu? Lebo ráno vstať z vyhriatej postele a ísť behať, to sa človek musí premôcť.
- Tak to sa musím aj ja. Vždy ma však poteší, že sa potom cítim svieža, a to ma utvrdí v tom, že je to pre mňa skvelé.
Spomínaný psík je tuším chrtík, však?
- Taliansky chrtík. Geronimo mal v septembri tri roky. Vždy sa mi páčili chrty, ale veľké. Keďže mám dvojizbový byt, tak to neprichádza do úvahy. Niečo mi však stále chýbalo, uvažovala som o mačke, no ruskú modrú v tom čase nemali. Asi to bol osud. No a potom som na jednej výstave psov uvidela tohto malého chrtíka a on je strašne rozkošný. Prítulný a vtipný... Naozaj človeka miluje a neustále sa vás musí dotýkať. Presne toto mám strašne rada, furt niekoho mojkať a on to zbožňuje, takže sme sa našli. Chystám sa zobrať si ho aj tu do Košíc, lebo mi chýba. Cez leto som bola bez neho prvýkrát desať dní a ku koncu, keď som uvidela na ulici psa, mi už bolo neuveriteľne smutno.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
