ad.
Spomenul som si na to minulý týždeň pri čítaní nášho článku o tragickej havárii rýchlovlaku v Nemecku. Podpísali sa pod ňu hneď dvaja truľovia. Cestujúci-truľo mal echtovnú nemeckú disciplínu. Neotriasla ňou ani taká „maličkosť“ ako veľký kus kovu, ktorý prerazil podlahu vlaku a skončil v operadle jeho sedadla. A on? Nezatiahol v šoku ručnú brzdu. Veď sa to nepatrí. Odcupital k sprievodcovi-truľovi, nech rozhodne, čo s tým. A ten? Nezatiahol ručnú brzdu, lebo zastaviť vlak mohol podľa ich pravidiel iba rušňovodič. A tak sa pobral preveriť, či je to fakt také vážne, aby otravoval rušňovodiča. Len čo k sedadlu obaja truľovia došli, vlak sa vykoľajil. Zahynuli desiatky ľudí. Truľovia prežili...
Menej drastických príkladov nepredvídaných dôsledkov svojho konania sme všetci zažili habadej...
Pristavil som sa nachvíľu pred blokom pri partii, keď som vynášal smeti. A v tom okamihu nás poprosil ujko, či ho nepotlačíme. Čoby nie? Aj sme potlačili, aj motor auta naskočil. Ujko poďakoval, odfrčal a o pár dní na banalitku navždy zabudol. A ja–truľo? Dodnes mi ho pripomína rozdrúzganý a takmer nehybný veľký palec na nohe. Tlačil som v papučiach a zakopol o vydrbaný zvlnený asfalt...
Kúpili sme pred rokmi s drahou spálňovú zostavu. Obchod bol 400 metrov od nás. Aj tak sa mne, truľovi, nechcelo džubkať pešo s jednotlivými kusmi. Zavolal som známemu. Dorazil na staručkej dodávečke. Tisícdvestotrojke. O prachoch sme sa nebavili. Čakal som takú „pendu“ v korunách. Friško sme naložili všetky diely a naskákali do auta. Len motor nenaskočil. „Chlapci, musíte ma roztiahnuť,“ špitol šofér. Pohoda. Prvých 30 metrov. Nič. Ďalších 30 metrov. Nič. Tak sa to zopakovalo ešte niekoľkokrát. A boli sme pri bloku. Fajne vyšťavení. „Čo som dlžný za požičanie fúrika?“ spýtal som sa nasrato-žartovne. „Stovečku,“ odvetil jeho majiteľ. Bez srandy...
Toto už je trošku tuhšie. Popíjali sme raz u kamoša. Ale z kej päty zrazu pred polnocou vytiahol ďalší kamoš nápad, že sa ide upratovať? Vraj chce pomôcť domácemu pánovi, aby ráno nezostalo všetko naňho (my sme museli ísť do roboty). Schytil vedro a šiel do kúpeľne: „Do riti! Nejde voda!“ zakričal. „To nič. Zajtra popracem,“ chlácholil ho domáci. Ráno nám do opitých hláv vtrhol hysterický cengot zvončeka. Bleskurýchle sme zoskočili z postelí. A čľup do vody. Suseda spoza dverí nepríčetne vrešťala: „Preboha, otvorte už! Vytopili ste všetkých sedem poschodí!“ Ten nešťastný truľo buchol večer do rúrky batérie od nervov, že nejde voda. A tá beštia kovová sa zastavila presne nad 2-centimetrovou medzerou medzi umývadlom a vaňou. A ktosi medzitým opäť pustil vodu... „Ta díky, kámo, že si chcel pomôcť...“ zašeptal zrútený domáci pán pri našom odchode. Veď sám vravel, že poprace...
P.S.: A čo z toho všetkého vlastne vyplýva? Keď necháte truľa, nech ide podľa zabehaných pravidiel, môže vás priviesť do nešťastia. Keď niekomu pomáhate, môžete na to doplatiť vy alebo ten, komu chcete pomôcť. No ale keby ste vždy vedeli dopredu, ako všetko dopadne, o čom by ten život vlastne bol?
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
