Ing. Vojtech Záhorský, dlhoročný predseda Oblastného výboru Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov (OV SZPB) v Košiciach, je najstarším žijúcim partizánom v metropole východu. Mal 22 rokov, keď národ povstal proti nacistickým okupantom, na Štedrý deň 2011 sa chystá sfúknuť na narodeninovej torte 89 sviečok. Podplukovník v zálohe je nositeľom desiatok našich i zahraničných vyznamenaní, vrátane tých najvyšších. Niekoľkokrát prežil vlastnú smrť, od ktorej ho niekedy delil len povestný vlások. V Košiciach žije od oslobodenia.
Narodil sa 24. decembra 1922 v obci Bačkov v okrese Trebišov. Krátko pred začiatkom povstania pracoval ako ekonóm v Nemeckej Ľupči.
Ešte ako študent sa už v roku 1939 zapojil do ilegálneho odboja, keď ako zásobovač našliapal veľa kilometrov, aby mohol odniesť v ruksaku rôzne veci, predovšetkým potraviny pre ruských i slovenských partizánov. Ako "turista" nebol nikomu podozrivý.
Účtovníctvu sa venoval v dome rodičov Fedora Gála, známeho aktivistu z novembra 1989, spolu s ním tam v spoločnej kancelárii pracovala aj budúca herečka Magdaléna Balíková-Dziaková.
Mali tam veľa kamarátov, napríklad cestára Kráľa, ktorý chcel zastaviť Nemcov. Začal po nich páliť od cintorína, avšak podľahol presile.
Záhorský dobre poznal aj Gálovho brata Štefana, ktorý bol vysokým dôstojníkom, ďalší, Vojtech Gál, zahynul neskôr aj s manželkou počas transportu do koncentračného tábora. Štefan sa zachránil.
Spolubojovníkov mu vešali na stromy
Keď po prvý raz zahrmotali povstalecké zbrane, V. Záhorského nikto nemusel pridlho prehovárať, aby sa pridal a odišiel do hôr.
"Kamaráti išli do armády a ja k partizánom," zaspomínal si s odstupom rokov. "Dostali sme sa do kúpeľov Železnô a tam s kamarátom Mirom Goleckým vydávali časopis Mor ho. V kúpeľoch sme už mali za sebou boje pri obci Biely Potok pri Ružomberku. Takmer dva mesiace sme odrážali útoky veľmi dobre vyzbrojenej a vycvičenej nemeckej armády. Potom sme sa museli stiahnuť do kúpeľov a boli tam do 28. októbra 1944. Náš veliteľ, nadporučík Krzystek, potom vydal rozkaz odísť na Moravu. Išli sme cez Kráľovu studňu na Oravu, odtiaľ do Gaderskej doliny, kde nám Nemci zabili asi piatich partizánov. Vojaci nemeckého Wehrmachtu nás čakali na druhej strane rieky Turiec, nemohli sme cez ňu prejsť, tak neostávalo nič iné, len sa vybrať opačným smerom. Po ceste do Veľkej Fatry, kam sa Nemci neodvažovali prísť a kde sme ostali asi mesiac, naši 'vyrabovali' niekoľko chát. Bolo nás asi 60, Nemcov okolo 300. Začali sme kopať bunkre, zastrelili aj jedného medveďa, aby ľudia nepomreli od hladu. V doline bolo všetko podpálené, zničené. Horšie ale bolo to, keď sme tam našli visieť na stromoch niekoľko našich partizánov. Nemci ich zastrelili a na výstrahu ešte aj zavesili."
Skupina V. Záhorského sa potom vybrala späť na Liptov. Prišli do dediny Rybô.
"Mala vtedy asi 10 obyvateľov dokopy. Keďže po ceste mnohí z nás omrzli, bolo treba nejako sa vyliečiť. Nielen mňa, ale i ďalších ošetrovala rodina Babjakovcov. V dedine sa ukryli aj iní, napríklad traja poslanci Slovenskej národnej rady, dokonca nejaký čas aj neskorší prezident ČSSR Gustáv Husák. Keďže som mal omrznuté prsty na nohe, následky mi ostali dodnes, chodilo za nami jedno dievča, Vierka Čunderlíková. Prinášala nám lieky, vďaka ktorým sme sa niektorí skôr, iní neskôr, vyliečili."
V dedine ostali do Vianoc, keď už na slovenské územie prichádzali partizánske brigády z vtedajšieho Sovietskeho zväzu. Po uzdravení zaradili mladého Vojtecha do partizánskej brigády Pomstiteľ, omylom vysadenej do okolia Tatier. Velil jej major Morozov, veliteľom 4. roty bol volyňský Čech Viktor Jelinek a veliteľom jednej z čiat V. Záhorský.
"Všetci sme boli na Balážoch pri Banskej Bystrici, ja som sa dostal na Jelenskú skalu. Boli tam dokonca aj Maďari, ktorí ušli Nemcom. Vtedy Morozov nevedel čo s nimi, tak ich poslal k nám na Jelenskú. Našou úlohou bolo prepadávať nemecké kolóny, vyhadzovať do vzduchu železničné tunely i koľajnice. Robili sme záškodnícku činnosť tak, aby sme čo najviac zdržali Nemcov pri ich prechode od Harmanca. Mali z nás veľký strach kvôli veľkej úspešnosti našich akcií. Udržali sme sa tam až do 29. marca 1945, vtedy ale prišla správa, že sa na nás chystá päť- až desaťtisícová armáda. Na druhý deň skutočne Nemci zaútočili, vypálili časť Balážov i Kališťa, my sme už boli, našťastie, odtiaľ preč."
Odtiaľ išli rovno na front. Tam sa už stretli so sovietskymi a rumunskými vojakmi, čo vlastne pre V. Záhorského a jeho spolubojovníkov konečne znamenalo tak vytúžený koniec vojny.
Po nej bol Záhorský zaradený do 1. Československého armádneho zboru a prevelený do školy pre dôstojníkov v zálohe v Poprade. Prišli tam špinaví, zavšivavení, týždeň či dva vraj trvalo, kým ich všetkých odvšivavili.
Neskôr prišiel do Popradu aj prezident Eduard Beneš s ďalšími funkcionármi a V. Záhorského dekorovali za statočnosť v boji vysokými vyznamenaniami, vrátane jeho vôbec prvého Vojnového kríža 1939.
Označili ho za amerického špióna
Napriek všetkým útrapám, ktoré prežil počas vojny, vrátane mrazu, hladu, omrzlín či úderu pažbou nemeckého vojaka do hlavy, nemal na ružiach ustlané ani vtedy, keď nastal mier. Z Popradu odišiel ako čerstvý podporučík.
V máji 1945 vstúpil do komunistickej strany, stal sa tajomníkom Zväzu partizánov a vyštudoval v Košiciach obchodnú akadémiu. Dokonca ako vynikajúci stenograf zanamenával rokovania straníckych funkcionárov. To všetko sa však čoskoro zmenilo. Mierovú eufóriu vystriedali čistky 50. rokov.
"Asi na dva týždne ma zavreli do basy, lebo som sa stal zamestnancom pozemných stavieb. Raz sme boli na jednom stretnutí a podpísali dodávku pálených tehál. Tvrdili, že sme vraj zobrali s riaditeľom nejakú finančnú zálohu. Potom ma pustili, ale v roku 1968 ma označili za amerického špióna. Vo Viedni som stretol Liptáka, hlavného dopisovateľa novín Pozemných stavieb, kde som pracoval ako vedúci ekonóm. Dal mi komunistickú legitimáciu, vraj ju mám odovzdať, že on späť nejde. Za to ma potom aj vylúčili zo strany. Ale prišiel pán Langer, riaditeľ keramických závodov, a povedal, poď, budeš robiť u mňa. Nikdy viac som už do žiadnej strany nevstúpil. Langer ma zachránil aj vtedy, keď moja dcéra, najprv jedna, neskôr druhá, ušli do Kanady. Zobrali mi všetky doklady, mal som dokonca zákaz vstupovať do košického 'Bieleho domu'. U Langera som robil ekonóma, mimochodom načierno, ale za zavedenie Chozraščotu v podniku sa to neskôr okolo mňa nejako utriaslo."
Tak ako v Pozemných stavbách aj v Kerku, kde ostal až do dôchodku, pôsobil V. Záhorský v rôznych hodpodárskych funkciách. V organizáciách bojovníkov proti fašizmu pracuje viac ako 40 rokov. Bolo by to aj viac, keby ho v roku 1968 "neodstavili", takpovediac, na vedľajšiu koľaj.
V SZPB začal opäť pracovať v roku 1988, bol podpredsedom Ústrednej rady i predsedom Krajského výboru SZPB. Okrem desiatok domácich a zahraničných vojnových i mierových vyznamenaní dostal pred niekoľkými rokmi i Cenu mesta Košice. Pri každej príležitosti varuje a upozorňuje ľudí, aby nezabúdali na stále hroziace nebezpečenstvo fašizmu, xenofóbie, antisemitizmu či inej rasovej neznášanlivosti.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
