Odpoveď je hrozne jednoduchá. Keby na jeho hlase nezáležalo (teda výsledok jasný), deň ratifikácie by strávil v krčme vzdialenej od parlamentu minimálne tri námorné míle. Keby na hlase záležalo, resp. sa vynucovala nejaká jednota klubu (koalície), vzdal by sa mandátu. Tak, aby bol čas na nastúpenie náhradníka, teda aby sa vyhol tomu, že konečné rozhodnutie ovplyvní neúplné kvórum.
Podporiť "posilnený" val znamená zaťažiť Slovensko záväzkom ďalších miliárd eur, čo sú nepríčetné peniaze, o ktorých nebola reč v žiadnom volebnom programe. Nemáte na to poverenie, pričom deväť z desiatich voličov, ktorých na ulici stretnete a sú to ich peniaze, sú proti. Môžete povedať, že sú situácie, ktoré žiadny program predvídať nedokáže, a politik (štátnik) je preto politikom (štátnikom), aby v kritických, zlomových chvíľach preberal zodpovednosť, aj keby mal ísť proti "vox populi". To je pravda, musíte mať ale presvedčenie, alebo aspoň zárodok, nádej, že sa rozhodujete správne. A to nemáte.
Aj keď prijmeme argument, ktorý nešíri len Mikloš na SR, či The Economist (ktorý Mikloš označuje za "nie eurooptimistický", hoci týždenník je zreteľne proeurópsko-integračný), ale aj mnohí konzervatívni analytici, teda že náklady neschválenia valu budú vyššie než (tiež obrovské) schválenia, ten argument hovorí len o výpočte bezprostredných, historicky krátkodobých dôsledkov gréckeho (talianskeho, etc.) bankrotu na eurozónu a globálnu ekonomiku. Nehovorí nič o dlhodobých konzekvenciách. Politických, akou je nevyhnutná a bezpodmienečná federalizácia EÚ až po hospodársku vládu, alebo, ak chcete "rozpočtového cára" (holandský premiér) v Bruseli. Nehovorí nič o (viac ako) hrozbe nárastu populizmu, extrémizmu, nacionalizmu, vyplývajúcich z odporu k prerozdeľovaniu, až po, isteže potenciálne, riziko rozpadu EÚ omnoho konfliktnejšieho a nebezpečnejšieho, než by bol skorší. To nie je ani pol srandy, prerozdeľovacia únia je utópia, s veľkou pravdepodobnosťou organizovateľná iba nedemokratickými nástrojmi. A ekonomicky ten argument nehovorí nič ani o tom, že presne tak, ako po Lehman Brothers, keď sa recesia zažehnávala potemkinovskými balíčkami a kvantitatívnymi uvoľňovaniami – teraz vidíme výsledok - ani tento euroval nerieši podstatu a jadro krízy, ktorým je závislosť na žitie v dlhu. Naopak, prehlbuje to.
Hlasovať proti eurovalu je s normálnym rozumom nemožné preto, lebo Slovensko nie je ostrov ani veľmoc. Euroval, aj s jeho dvojbiliónovou budúcnosťou, o ktorú sa práve zvádza veľký zápas na linke Obama-Merkelová, sa mení na základný kameň globálnej akcie proti kríze. (Evans-Pritchard: "Geithnerov plán pre Európu je posledná šanca vyhnúť sa globálnej katastrofe") Predstava, že dohodu G-20-MMF-Nemecko-Francúzsko-ECB (atď) bude Slovensko vetovať, je nezlučiteľná nielen s fyzikou moci, ale aj so základným úsudkom, že vystaviť vlastnú krajinu eventuálnym dôsledkom, a ešte pri našej geopolitickej pozícii, je hrubá krátkozrakosť a nezodpovednosť. Neobhájiteľná ani morálne preto, lebo otvorená, na jedinej nohe exportu postavená ekonomika SR je čistým beneficientom dlhového a inflačného rautu posledných desiatich-dvadsiatich rokov. Slovensko je víťazom usporiadania, v ktorom voľný pohyb tovaru, z ktorého bohatlo, je nemožný bez voľného pohybu kapitálu, ktorý umožnil Grékom a spol. život na nezvládnuteľný dlh, či Írom nafúknuť bankový sektor do objemu viacnásobku ich HDP.
To nie je alibizmus ani omylom. Euroval je kauza, kde je možné si len blahoželať, že človek nie je poslancom.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
