Biznis má tento porotca talentovej šou takpovediac v krvi. Vo svojej rodine totiž predstavuje už šiestu generáciu obchodníkov. Jaro Slávik nám však priznal svoj pocit, že práca v zábavnom priemysle nie je vhodná pre dospelého chlapa. Občas sa vraj totiž cíti, akoby predával teplý vzduch.
Hoci chcel istý čas študovať réžiu, napokon úspešne pokračuje v rodinnej obchodníckej tradícii. „Môžu za to zrejme gény,“ tvrdí chlapík, ktorý presne vie, akými vlastnosťami musí disponovať dobrý obchodník.
„Musí mať trpezlivosť, dobrú pamäť, cit na ľudí a nemôže byť pri svojom konaní hnaný ziskom, alebo predstavou zisku,“ prezradil nám Jaro Slávik, ktorému mnohí v pracovnej oblasti pripisujú priam až buldodžiu vytrvalosť.
„Sám to nemôžem až tak posúdiť, ale nevzdávam sa projektov a pracujem s partnermi dlhodobo. A tak má fungovať obchod, predovšetkým v zábavnom priemysle. Je to beh na dlhú trať.“
„Mám rád, keď sú veci halabala“
Rozhodne by však sám seba v žiadnom prípade neoznačil za perfekcionistu.
„V žiadnom prípade. Poznal som v živote asi päť takých ľudí a bola s nimi totálna nuda. Mám veľké výhrady voči perfekcionizmu, pretože podľa mňa je to určité nahrádzanie fantázie niečím iným. Mám rád, keď sú veci halabala.“
Keďže sa v šoubiznise pohybuje už približne polovicu svojho života, mnohému sa priučil.
„Hlavne nebrať sa vážne. Tomu vás zábavný priemysel naučí čoskoro, pretože je to obyčajné cirkusantské odvetvie a dodnes sa čudujem, ako dokáže tak dobre prosperovať. Je to niečo, čo mám aj nemám rád. Mám to rád, pretože ma dlhé roky relatívne slušne živí. Až na malú výnimku som na začiatku vôbec nemusel manuálne pracovať a v rámci zábavného priemyslu som spoznal väčšinu civilizovaného sveta.“
Školu pokory vychodil v dvadsiatke
Keď však začínal so svojou kariérou, okúsil i tvrdý chlebík práce pomocného robotníka na stavbe. Ako k tomu došlo?
„Získal som hviezdnu chorobu a v jednom rádiu som tresol dverami, že také rádio nepotrebujem. Pravda však bola, že oni nepotrebovali mňa. Peniaze mi došli a veľmi rýchlo som sa vyliečil zo všetkých pocitov dôležitosti. Bola to pre mňa dobrá škola pokory a som veľmi rád, že som ju získal tak skoro. Lebo v osemnástich ešte máte čas zmeniť svoje smerovanie, ale keď sa vám to stane v štyridsiatke, už s tým veľa nenarobíte.“
Chcel by po sebe zanechať stopu
Hoci si dnes svoju robotu nevie vynachváliť, zároveň tvrdí, že práca v zábavnom priemysle nie je hodná dospelého chlapa.
„Asi by mal robiť niečo poriadne, než len niekde predávať teplý vzduch. Na jednej strane som teda vďačný, mám k zábavnému priemyslu veľkú pokoru, teším sa z toho a na druhej strane si myslím, že napriek tomu, ako mi veľa dal, mi aj veľa vzal. Lebo samozrejme, každý z nás má nejakú túžbu po nesmrteľnosti a časom si uvedomíte, že čovek, ktorý postaví kubický meter betónu v gabčíkovskej priehrade, zanechá po sebe väčšiu stopu ako ja, hoci zorganizujem 150-tisíc koncertov.“
Prirodzene preto človeku napadne myšlienka, či netúži po zmene?
„Aj áno, no tu potom vždy narazím na určitý druh pohodlnosti a silu zvyku. Asi by som teda nemenil. A v štyridsiatke sa učiť nové veci už tiež nie je ľahké.“
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
