Držiteľ 60 zlatých a 7 diamantových platní za predaj vyše 135 miliónov hudobných nosičov vo voľných chvíľach rád počúva aj No Name alebo Vaša Patejdla.
Vašu kondíciu by vám mohli závidieť aj o polovicu mladší speváci. Ako je to možné, že počas koncertov na vás vôbec nevidieť vek?
- Keby som o tom premýšľal, asi by to až také dobré nebolo... Teší ma, že sa stále nájdu organizátori koncertov, ktorí ma niekam volajú, lebo asi dobre vedia, že publikum sa na mňa vždy príde pozrieť. Som asi taká značka kvality... Asi najdôležitejšie je to, že celý život robím, čo ma baví, a dúfam, že to na mne aj vidieť. Naozaj nepoznám nič lepšie, ako byť spevákom. Aj keď maľujem, čo je taká druhá moja umelecká poloha, s hudbou sa to nedá vôbec porovnávať. Pri maľovaní nie je u mňa prítomné také napätie a ani stres, nepozerá na mňa toľko ľudí ako na koncerte. A keď sa mi nič nedarí namaľovať, poviem si, veď to nechám na zajtra a nič sa nedeje. Ale na pódiu nemôžete nič odfláknuť a ani odložiť. Maľovaním si vlastne kompenzujem to, čomu sa musím prispôsobiť v tvrdom prostredí šoubiznisu. Keď maľujem, neviem, kto sa z toho raduje. Ale keď na pódiu dospievam, hneď mám spätnú odozvu potleskom publika, čo sa nedá porovnať asi so žiadnym iným povolaním.
Aj v Kechneci ste zaspievali vašim fanúšikom skladbu Stokrát chválim čas. Stalo sa vám však niekedy, že ste chceli radšej vrátiť čas naspäť a urobiť veci úplne ináč?
- K tomu sa mi často vracajú myšlienky a bolo by toho naozaj dosť. Radšej sa tým však až do takej hĺbky nezaoberám, lebo nedokážem ovplyvniť, čo sa už nedá vrátiť späť. Navyše, ja sa vo svojom živote ani nemám veľmi na čo sťažovať. Moja kariéra sa doteraz zaobišla bez nejakých prepadov v priazni poslucháčov. Dosť mi pomohli aj tie spevácke príležitosti v zahraničí, ktoré som mal, lebo za socializmu mi dali aj veľa slobody. Škoda len, že sa to vtedy viac oplatilo štátu ako mne. Štát v zastúpení Pragokoncertu ma veľmi rád pustil do cudziny, lebo mal z toho devízy. Mne nezostalo takmer nič, ak mi už niečo nechali, bolo to v tuzexových bonoch. To sa nedá ani rozoberať, lebo keby sme sa o tom ďalej bavili, bolo by mi veľmi smutno.
Ale na druhej strane ste si to "strádaní" najmä po revolúcii finančne určite vynahradili...
- To áno, hoci predtým to tak celkom nebolo. No ale viete, človek nesmie nad tým nariekať. Keby socializmus padol skôr, kto vie, či by som sa vôbec až tak presadil v zahraničí. To, čo mi vtedy otvorilo cestu k poslucháčom na Západe, bola vtedajšia politická klíma v Československu. Aj keď sa to z nášho pohľadu zdalo, že sme na tej nesprávnej strane opony, mne to celé pomohlo, lebo na Západe mali o nás záujem. Boli sme pre nich zaujímaví a možno exotickí. Porovnajte si to s tým, koľko našich umelcov, s výnimkou ozaj virtuóznych hráčov klasickej hudby, prerazilo na Západe po revolúcii. Neviem, či v populárnej hudbe má vôbec niekto na svete takú zmluvu ako ja s nemeckým vydavateľstvom Polydor, ktorá trvá už 43 rokov. Dá sa povedať, že pokiaľ budem spievať, oni budú vydávať moje piesne. Keby som si predtým neurobil u nich také dobré meno, teraz by mi už takú zmluvu nikto nikdy nedal. A ďalšou otázkou je, či by som bol pre ich publikum teraz vôbec zaujímavý, keby ma predtým nepoznali.
Viacerí umelci však paradoxne hovoria, že z hudby sa dá čoraz horšie vyžiť...
- Našťastie, ja asi patrím k tým umelcom, ktorých sa to netýka, ale chápem, čo tým myslia. Všade naokolo počujete, že bola alebo bude kríza a teraz naozaj nie je dobrá klíma na to, aby firmy usporadúvali honosné večierky a pozývali si známych muzikantov. Rozumiem tomu, že nie je vhodná doba na to, aby sa plesalo, keď sa všade naokolo prepúšťa. Aj v tomto smere je vidno, že už tu nie je doba ako v 90. rokoch, keď sa firmy predbiehali, kto dokáže byť veľkorysejší.
Všimli sme si, že v šoubiznise ste dostali vážneho konkurenta z vlastnej rodiny, keď vaša manželka Ivana moderuje VIP správy na českej TV Prima. Ako vnímate jej účinkovanie v televízii, pozeráte to občas a prípadne ju aj skritizujete?
- Stále jej poviem, čo si myslím. Ja som taký bezprostredný, inak nič povedať ani neviem. Mne sa páči, ako moderuje. Keď jej aj chcem povedať niečo kritické, snažím sa na ňu ísť psychologicky a povedať jej to tak, aby to neznelo ako kritika, ale skôr ako dobrá rada, čoho sa má v budúcnosti vyvarovať. Mám takú školu od režiséra Janka Roháča, on nikdy nepovedal nič zlé, pochválil každý môj nápad a aj tak si urobil všetko po svojom. Ja som sa naučil, že aj keď chcete povedať niečo nie príliš pozitívne, musíte to vždy spojiť aj s dobrou správou. Aj Ivanke hovorím, že dnes si pôsobila vo veľkej pohode a dobrej nálade, ale prosím ťa, najbližšie neukazuj až toľko ten papier, čo držíš v ruke. Teda najprv dobré správy a až potom tie maličkosti. Dobre viem, čo by to urobilo, keby som začal hneď s kritikou...
Nielen manželka, ale už aj obe vaše malé dcérky nakukli do sveta šoubiznisu, nedávno sme ich videli ako modelky na módnej prehliadke. Chcete, aby boli takisto ako vy súčasťou šoubiznisu, alebo im radšej bude radiť, aby sa držali v ústraní?
- Od šoubiznisu ich budem veľmi odhovárať. To by museli mať už ozaj výnimočný talent, aby som urobil opak toho, čo som vám povedal. Budúcnosť podľa mňa patrí len výnimočným. Skôr by som im odporúčal, aby sa dobre vydali. Najlepšie za nejakého hokejistu alebo futbalistu, lebo aj teraz vidíte, že keď sa objaví nejaká veľká kráska, väčšinou chodí so športovcom. Oproti tomu bude povolanie spevákov už čoskoro nezaujímavé...
Púšťate občas dcérkam aj Karla Gotta?
- Obe dcérky veľmi rýchlo striedajú svojich obľúbencov doslova ako "kalhotky". Jeden deň majú radi jednu vec a kým sa spamätám, každý deň si pospevujú niečo úplne iné. Musí to však byť niečo rytmické, lebo radi tancujú. Naopak, keď počujú niečo baladické, k tomu nemajú vôbec vzťah. Ale teší ma, že sem-tam si pospevujú aj Včielku Maju alebo Kávu si osladím, prípadne Zůstanu svůj. No myslím, že radšej ako speváka Karla Gotta majú iné zahraničné idoly...
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
