Podľa niektorých je arogantný, podľa iných desne sexi. Zatiaľ čo o ňom v našich končinách pred rokom nik nechyroval, dnes ho pozná aj každé malé dieťa. Pôsobí dojmom, akoby bol pre šoubiznis stvorený a svojou úprimnosťou mnohým podlamuje kolená.
V určitej etape svojho života ste sa vraj naučili, že človek si veľmi nemôže pripúšťať ani kritiku, ani pochvalu, aby v prostredí šoubiznisu dokázal fungovať. Boli ste predtým citlivejší?
- Dá sa k tomu dospieť len evolúciou. Nikto vám to nepovie a ak aj áno, tak to ide jedným uchom dnu a druhým von. Nemáte to skrátka možnosť pochopiť inak, ako empiricky.
Predtým sa vám stávalo, že vás isté veci dokázali raniť viac?
- Asi ako každému. Nikto nemá rád kritiku. Každý chce byť za dobrého, za pekného, za úspešného. A nikto nechce mať pocit, že sa nepáči ostatným ľuďom. Všetci žijeme v krásnej bubline, kde vnímame seba samých iba cez svoj vnútorný pohľad na seba a nemáme ani predstavu o tom, ako nás vnímajú ostatní. V momente, keď sa od toho dokážeme nejakým spôsobom odosobniť a dáme preč narcizmus a krasoňstvo, pochopíme, že nás ľudia jednak vidia úplne inak a hlavne, že nie sme na svete preto, aby sme spĺňali niekoho predstavy. Zároveň však ani nikto iný tu nie je na svete preto, aby spĺňal naše. A v tej chvíli, keď si to uvedomíme, začne byť každá kritika ľahšia. Tiež však pochopíme, že ani pochvaly nemôžeme brať veľmi vážne. Pochvala je totiž dôležitá v momente nejakej inšpirácie, ale nie je to vec, na ktorej stojí a nestojí náš život. Dokážeme chváliť a nemusí to nič znamenať a naopak, môžeme kritizovať aj človeka, ktorého máme veľmi radi. To sú životné paradoxy.
Aj keď vravíte, že nemôžete vedieť, ako vás ľudia vnímajú, nejakú tú predstavu predsa len máte. Ako asi podľa vás vyzeráte v očiach väčšiny?
- Naozaj nemám nijakú predstavu. A vôbec ma to nezaujíma. Pretože keby som sa o to začal zaujímať, tak začínam niekde robiť chybu. Každý má právo vnímať hocikoho akokoľvek. Zaoberať sa tým, ako vás ľudia vnímajú a čo o vás hovoria, na to nemám ani čas, ani chuť, ani energiu. Možno to však časom príde.
Na to však človek musí byť riadne sebavedomý, aby nepodľahol snahe byť v očiach ľudí lepší...
- Podľa mňa to až tak so sebavedomím nemá nič spoločné. Skôr možno s poznaním pominuteľnosti. A tou môže byť svetská sláva, materiálny úspech, ale samozrejme aj naša samotná existencia. V momente poznania pominuteľnosti nemusíte byť sebavedomý, aby ste pochopili, že určité veci sú zbytočné, hlúpe a irelevantné.
Aké je to vo vašom prípade s pripúšťaním si ľudí k sebe samému? Ste človek, ktorý si k sebe iných pustí blízko relatívne skoro, alebo si ich musíte oťukať?
- Je to individuálne. Niektorých ľudí si obľúbite na prvom stretnutí a ste im schopný dať kľúče od domu a s inými máte spoločnú desaťročnú históriu a neviete im prísť na meno. Je to fakt individuálne. Avšak vo všeobecnosti ľudia, ktorí sa snažia votrieť do mojej priazne, alebo ktorí sa nejakým spôsobom, najmä v poslednej dobe, vyrojili ako moji veľkí kamaráti, sú ľudia, ktorí u mňa nemajú žiadnu šancu.
Myslíte teda, že máte aspoň taký dobrý nos na dobrých priateľov, ako na talenty?
- To zistím v čase núdze. Vtedy, keď mi voda zaplaví dom a choroby zabijú psa a budem potrebovať požičať vrece múky. Vtedy zistím, či mám dobrých priateľov.
Zatiaľ ste to teda našťastie nemali ako zistiť...
- Mal som to šťastie, že som ich nemusel preverovať.
Vaša úprimnosť v rámci súťaže Česko Slovensko má talent môže občas hraničiť s krutosťou. Považujete teda svoju úprimnosť skôr za svoju silnú alebo slabú stránku?
- V rámci talentovej súťaže sme na Slovensku dospeli do určitej slepej uličky, kde sme nadmieru korektní voči ľuďom, ktorí v sebe naberú odvahu a postavia sa na pódium. Už len samotný fakt, že sa človek nachádza na pódiu, sme ochotní oceniť, čo je samozrejme hlúposť. Pretože na to, aby ste sa dokázali uživiť zábavou, musíte byť dobrý. A ďalší aspekt, ktorý determinuje moju kvázi úprimnosť v talentovej šou je fakt, že môžete vyhrať 100-tisíc eur. To sú tri milióny korún a sú to peniaze, ktoré aj veľmi dobrí manažéri zarábajú roky. A vďaka televíznym talentovým zábavám a súťažiam u nás došlo k akejsi nepochopiteľnej devalvácii peňazí, pretože hocikde môžete vyhrať mercedes a tisíce eur a ja si vôbec nemyslím, že 100-tisíc eur je málo peňazí. Podľa mňa si ich treba zaslúžiť a keď je niekto schopný pracovať osem hodín denne päťkrátkrát do týždňa dlhé roky, aby sa dopracoval k tomuto číslu, tak my musíme nájsť človeka, ktorý dokáže v talentovej súťaži veľké veci.
Mali ste niekedy po vyslovení kritiky výčitky, že ste to trošku prestrelili?
- Nie
Čiže si vždy stopercentne stojíte za tým, čo poviete.
- Áno.
V jednom z rozhovorov ste uviedli, že ste človek, ktorý sa cíti byť v rámci spoločnosti vodcom. Ako to vníma vaša polovička? Je s tým uzrozumená?
- Ona je rovnaký vodca, ako ja a máme to občas potom doma dosť zaujímavé.
Čiže občas talianska domácnosť?
- No skôr ako Votrelec verzus Terminátor... Ale v dobrom.
Ste prísny otec a vyžadujete veľa od svojich synov?
- Áno, no je to relatívne. To sa asi bude treba spýtať ich tak o desať rokov. Myslím si však, že častejšie odo mňa počujú nie, ako áno, čo v kontexte mojej neprítomnosti doma asi nie je najlepší výchovný prostriedok. Mám však isté nároky a chcem, aby svoj život navigovali tak, aby boli spokojní, aby napredovali. Teraz sme spolu strávili mesiac v USA a myslím, že mám dobrých synov.
Ako vás vychovával váš otec?
- Bol veľmi prísny.
V čom sa to prejavovalo?
- Viac som počul nie, ako áno... V rámci výchovy som si od neho zobral príklad. V niečom som však predsa len benevolentnejší. Musíme vychádzať z toho, že som sa narodil v 74. roku a strávil som prvých pätnásť rokov života v normalizačnom komunizme, kde boli možnosti a podmienky života predsa len iné. Chcem, aby moje deti viac cestovali a stimulujem ich k tomu, v čom vidím najväčší rozdiel medzi mojím a ich detstvom. My sme mali základy výchovy dosť obmedzené, nedalo sa nič poznávať a nikam cestovať. Viac sme však športovali, kým teraz sa mi zdá, že je šport v určitej kríze.
Vo vašej rodine vraj zastupujete šiestu generáciu obchodníkov. Čím musí podľa vás v dnešnej dobe disponovať dobrý obchodník?
- Jednak sú to asi zrejme gény, no obchodník musí mať trpezlivosť, dobrú pamäť, cit na ľudí a nemôže byť pri svojom konaní hnaný ziskom, alebo predstavou zisku.
Čomu vás hlavne naučil šoubiznis? Museli ste sa povahovo značne prispôsobovať tomuto prostrediu?
- Naučil ma najmä nebrať sa vážne. Pretože je to obyčajné cirkusantské odvetvie a dodnes sa čudujem, ako dokáže tak skvelo prosperovať. Je dobré, že som školu pokory absolvoval ako mladý, lebo v štyridsiatke by som sa už asi nezmenil.
Pred rokmi ste vraj túžili mať súkromné lietadlo, čo tiež zaváňalo snobizmom...
- Netúžili sme až tak mať súkromné lietadlo. Mali sme však s kamarátmi veľa peňazí a vtedy sa dali lietadlá kúpiť lacno a zdalo sa nám to ako super nápad. Netušili sme nič o tom, že lietadlo musí lietať. My sme mali mylnú predstavu, že budeme príležitostne lietať medzi Bratislavou a Prahou a sem-tam zaletíme niekde do Dubrovníka. Bolo to úplne naivné vnímanie sveta.
A o čom snívate teraz, keď už ste vytriezveli?
- Dnes v noci sa mi snívalo o Hviezdnych vojnách, lebo som ich nedávno pozeral. Inak by som to chcel nejakým spôsobom možno ešte nejako skúsiť v Amerike. Celkovo som však spokojný a šťastný s momentálnym stavom vecí a teším sa na to, že sa určité veci v našom zábavnom priemysle do konca roka zlepšia a zrazu bude moje niekoľkoročné úsilie prinášať komerčný úspech. Mám aj predstavu, že by som rád začal nejaké podnikanie s niektorými exotickými ostrovmi v Karibskom mori.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
