Novela tzv. druhého piliera, ktorý Fico s Tomanovou priam umelecky pohnojili, je azda najzásadnejší zákon preto, lebo dlhodobo odstriháva značnú časť zabezpečenia v starobe zo zodpovednosti štátu. To dosahuje novela tým, že ruší dobrovoľnosť vstupu nových účastníkov do sporenia, ktorú zaviedol nešťastník Fico, takže o 40-50 rokov dôchodky týchto ľudí, plus terajších sporiteľov (ak sa dožijú), nebudú dotované z odvodov vtedajších aktívne pracujúcich v plnej výške – ako teraz – ale iba spolovice. Akú pridanú hodnotu to obnáša, pochopí každý, kto vidí, aký problém je dnes zníženie odvodov napr. o 1 percento... Tým je hneď aj vysvetlené, aký protizmyselný je kompromis, podľa ktorého sa „novopoistenci“ môžu do dvoch rokov rozhodnúť o návrate do výlučne štátneho systému. Platí úmera, že čím viac „výstupcov“, tým vyššia pravdepodobnosť bankrotu štátu v budúcnosti. (Absolútne špičkový je pohľad tzv. analytičky Šichtařovej.
Podľa nej sa v budúcnosti budeme vracať k prvému pilieru, lebo „riziko zadlžených krajín je vysoké, nemusí prežiť ani euro“, a preto „všetky dôchodkové spoločnosti utrpia veľké straty“. Hahahahaha.)
Koaličná zvada, ktorá rok odsúvala schvaľovanie, sa viedla o preskupovaní garancií (zavedených Ficom). Čiže o ničom, pretože ak mottom bolo nájsť model, ktorý by nejaká budúca garnitúra opäť nemenila, tak dialóg mal byť aj s opozíciou. K výsledku, teda sústredeniu garancií do jediného dlhopisového fondu (predtým konzervatívny), sa nedá slušne vyjadriť. Je to asi tak, že SR povedala, že garantuje, že štáty (vrátane seba samého) budú hospodáriť aspoň tak zle, aby úroky dlhopisov, ktoré budú fondy nakupovať, kopírovali dlhodobú infláciu. Avšak, na strane druhej, nie až tak zle, aby skrachovali. Aj toto SR garantuje. No. Zamlčať sa však nesmie, že táto kríza stavia povinné sporenie pod nové vzrušujúce otázniky. Podstatné však je, že zvýšené riziká sporenia sa nedajú oddeliť od zvýšených rizík celej globálnej ekonomiky.
Paradigmou, že dva piliere sú lepšie ako jeden (a tri lepšie ako dva!), ani kríza nehýbe. Samozrejme, to najrozumnejšie, čo môžu všetci ľudia urobiť, je sporiť si na starobu súkromne z príjmov, ktoré štát nevezme.
Zákon o lieku je pochybný už filozofiou, keďže šetrenie v tejto nesmierne chúlostivej oblasti musí začať odstránením motivačných deformácií, nie posilňovaním administratívnej regulácie. Uzákonenie toho, že maximálna cena nesmie prevýšiť druhú najnižšiu v EÚ, je zaujímavé otázkou, že čo až viacero krajín napadne podobný postup, teda tiež si uzákonia, že cena u nich nesmie byť vyššia, než napr. na Slovensku..
No. Oni tomu hovoria referencovanie, my hovorme radšej o úradných cenách.... Názor, že farmabiznis opustí slovenský „trh“ tempom Usaina Bolta, môže mať čosi do seba. Kategoricky tvrdiť sa to ale nedá, keďže vzťahy a väzby v pozadí biznisu sú nieže komplikované, ale špinavé. Fakt je ten, že Penta-Nepenta, lobisti-nelobisti, dlhodobo sa zvyšovaniu spoluúčasti pacientov vyhýbať nedá presne tak, ako ani nárastu podielu výdavkov na lieky na verejných rozpočtoch.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
