„Za prvú prestávku nič. Za druhú prestávku som všetko, čo ste mi dali, obidve žemličky, jabĺčko a ešte aj keksík. Takže za tretiu prestávku už som ani nemala vôbec nič. Ale potom sme boli normálne v jedálni s veľkými deťmi na obede a si predstav, sama som niesla tácku, zvládla som to, aj keď sa mi triasla. A obed bol fajný, ale polievka bola hnusná ako z väzenia,“ škerí sa. „A na záchodík si bola?“ vypytujem sa. „Hej, až štyrikrát, som si vybalila vrecúško a na záchode som si nechala tekuté mydielko aj toaletný papier, ako doma,“ významne sa tvári. „Ty si trúbka, veď to nie je len tvoj záchod, ale pre všetky deti z celej školy.“ V iný deň nezjedla z desiaty skoro nič: „Vieš, oci, dnes som nejako nemala chuť, tak sa mi skoro všetko zvýšilo, môžeš to dojesť, keď chceš.“
„Dostala som zamračeného smajlíka, haha,“ vychechtávala sa prváčka Anetka už po pár dňoch v škole, keď na slovenčine odflákla úlohu a šikmé čiary, ktoré mali byť jedna ako druhá, vyzerali každá úplne inak, akoby šli pripité z flámu. „Aha, ďalší zamračený smajlík, bé, bé,“ robila si prču, akože veľká švanda, škola žúrka, v zošite čára sem, čára tam. „Anetka, vážne mi odpovedz, prečo si nenakreslila pekné čiarky, ale škaredé, to naschvál, či zo srandy?“ vyzvedám. „To preto, lebo už mi vtedy bolo treba veľmi pišať,“ tvrdí. „Áno, na jednej hodine sa pýtala na WC, ale to bolo na inej,“ odhalila učiteľka lož dievčatka. „Anetka, povedz, a Noemka (spolusediaca) čo za svoje čiarky dostala?“ zisťujem. „Veselých smajlíkov,“ odpovedá seriózne. No na druhý deň už vybehla zo školy so zábavnou novinkou: „Si predstav, že aj Noemka dnes dostala zamračeného smajlíka, haha!“
Keď ju poobede idem vyzdvihnúť do družiny, musím strašne dlho čakať, lebo ešte s kamoškou vymetajú všetky chodby, akoby niečo extra dôležité vybavovali. „Anetka, veď poď už domov, to čo sa tam toľko motáte?“ volám ju. „Oci, ešte sme chceli prejsť po hornej chodbe, ale tam bolo plno detí, tak sme išli po dolnej chodbe, ale tam treba byť ticho, lebo v triede robia divadielko, takže potom vyšla nejaká učiteľka vonku a na nás dve zakričala, že: A vy čo tu? A my sme nič nepovedali, len sme rýchlo utekali preč, ci kokos, to bolo dzivé.“
Minule sme nestíhali, tak sme po ňu došli až okolo pol piatej, keď už bola v zbernej družine s deťmi z rôznych tried. Bola ofučaná: „To kde ste tak dlho boli? Som musela na vás čakať a dali ma do zbernej triedy s cudzími deťmi, boli tam aj tretiačky,“ urazene vykračovala k autu dve konské dĺžky pred nami. Inokedy som zas po ňu prišiel príliš skoro, zase zle. „Vieš čo, choď si radšej ešte dačo vybaviť, kľudne ma tu nechaj, príď neskôr, pôjdem do zbernej triedy, nevadí.“
Všade vláči na chrbte školskú tašku, k babke aj do obchodu, aby bolo jasné, že je prváčka. Tvári sa ako veľká čaja. Dokonca som jej na 6. narodeniny sľúbil, že už ju nebudem biť. Ešte by ma bonzla v škole.
Autor: Jaroslav V. Vrabec
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
