Viackrát vystavovala v Bratislave, v Piešťanoch a naposledy aj v Prešove. Na tom by nebolo nič zvláštne, keby štetec brala do rúk. Ale ona maľuje nohami, lebo jej chýbajú obe ruky. A je šikovnejšia ako väčšina ľudí bez hendikepu.
Pavlína Triščová z Jarovníc (okres Sabinov) sa narodila iba s drobnými kýpťami namiesto rúk. Ešte ako malé dievčatko sa naučila namiesto nich používať nôžky. Už vtedy v sebe objavila umelecké cítenie. Začala s kreslením uhlíkom a ceruzou. Maľovať začala pred šiestimi rokmi v Dánsku, kde bola na neformálnom štúdiu. V súčasnosti tridsaťročná autorka maľuje podľa momentálnej múzy. Najradšej maľuje ženy, pretože ich telo je podľa nej oveľa zaujímavejšie ako mužské.
To, že potrebuje pomoc iných ľudí, považuje za výhodu, vďaka ktorej nikdy nie je sama. „V mojom prípade to príroda zariadila tak, že moje nohy majú dve úlohy. Okrem chôdze spĺňajú aj funkciu rúk," povedala nadaná maliarka. „Okrem maľovania obrazov sa venujem aj maľovaniu na hodváb a taktiež ma baví modelovanie z hliny," doplnila. Je obdivuhodné, ako dokáže pomocou nôh, do ktorých berie štetec, tvoriť zaujímavé diela.
Pre okolie je slnkom a posilou
Čím sa jej bežný deň líši od dňa iných ľudí? „Keďže používam nohy namiesto rúk, odlišný je asi hlavne v spôsobe, akým robím niektoré úkony ja a akým zdraví ľudia."
O Pavle jej kamarátky hovoria ako o slnku pre svoje okolie. „Je to obdivuhodný človek, plný energie, optimizmu, radosti a lásky. Nikdy sa nevzdala svojich snov a ide za svojím. Pritom nikdy nezabudne na ľudí, ktorých má rada a vždy je ochotná pomôcť," opísala Pavlínu jej kamarátka Helena Hulová. „Každý deň si nájdeme hoci len maličkosť, ktorá nám urobí deň krásnym," prezradila recept oboch dievčat na radosť. „Mnohokrát sa mi stalo, že som vôbec nevnímala to, že nemá ruky. Napríklad ráno, keď sme sa niekam chystali, som sa jej opýtala, či si oblieka tričko s krátkym alebo dlhým rukávom. Potom sme sa na tom obe smiali. Vždy ma na nej prekvapovala silná osobnosť, chuť žiť a nikdy sa nevzdávať," pridala svoju skúsenosť Monika Stašková. Ako Pavlínina kamarátka vníma ľudí s hendikepom? „Občas si položím otázku, či sú postihnutí oni alebo my. Áno, je pravda, že potrebujú pomoc po fyzickej stránke. Ale aj napriek tomu, že im naša spoločnosť mnohé veci neuľahčuje, majú takú čistú radosť duše, že sa máme od nich čo učiť."
Silu jej dávajú ľudia aj hory
P. Triščová pestuje záľubu, ktorá v teréne vyráža okoloidúcim dych. Najmä vo chvíľach, keď sa jej do cesty postaví väčšia prekážka či rebrík. „Milujem turistiku. Mám rada výzvy a občas je fajn popasovať sa so strachom. Bojím sa výšok, a tak naozaj musím bojovať, aby som to zvládla."
Na kopec, ktorý by bol nad jej sily, však vraj ešte nenarazila. Najväčšie kopce stretáva v bežnom živote. „Najťažší je každodenný boj s okolím a uplatnením v našej spoločnosti. Napriek tomu, že sa dnes veľa rozpráva o diskriminácii telesne, zrakovo či sluchovo postihnutých, sa občas cítim ako z inej planéty. Každé milé slovo či milý a nenútený úsmev, ktorý mi niekto daruje, mi dokáže byť motiváciou. Radosť mi robia krstniatka a moja rodina a priatelia, tí sú motiváciou aj radosťou. Dodávajú mi v tom nekonečnom boji silu," prezradila úspešná bojovníčka.
Snaží sa vždy usmievať
Aké postoje zaujímajú ľudia, ktorí sa s Pavlou zoznamujú? „Myslím, že ľudia zaujmú presne taký istý postoj ako ja k nim. Snažím sa mať stále úsmev na tvári a takto im ukázať, že aj keď si ešte nikdy pri zoznamovaní nepotriasli ruky, v mojom prípade palec, s človekom ako ja, nemusí to byť až také nepríjemné. Ak by som sa však ľudí bála či dokonca bola namrzená a zlostná, nahnevaná na celý svet za to, že nemám ruky, myslím, že by stretnutie so mnou bolo obojstranne nepríjemné."
Keď vznikal tento materiál, snažila sa nájsť si prácu. "Zamestnávatelia sa ani nepokúsia zistiť, čo zvládnem a čo nie, hneď ma odsunú na druhú koľaj. Ja sa ale nevzdám," usmiala sa vtedy Pavlína. "Budem bojovať s predsudkami voči nám, troška inak vyzerajúcim, a verím, že budem mať úspech."
Autor: Dušan Guman
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
