S tou má však Veronika Freimanová pramálo spoločné. Kým Jana je upachtená, i keď nesťažujúca sa babička, Veronika doslova žiari. Za sebou má komplikovaný rozvod s režisérom Jaroslavom Brabcom, ktorý mal dlhotrvajúci románik a napokon i dcéru s Olgou Menzlovou. Veroniku to však neubilo. Práve naopak, so sebe vlastnou gráciou pre médiá konanie svojho muža nikdy nekomentovala a dnes sa teší z novej lásky a množstva krásnej práce.
V Košiciach ste sa predstavili ako lady Macbeth v Shakespearovej tragédii. Prekvapila vás ponuka na túto rolu?
- Priznám sa, že keď mi zavolali, sprvoti som sa zháčila a opýtala, či naozaj chcú mňa. Ich predstava však bola, že lady Macbeth je staršia a tá, ktorá so svojím mužom manipuluje. Povedala som si, že takúto ponuku už nikdy nedostanem, preto som ju s radosťou prijala. A bonusom mi je úžasná partia, s ktorou sa teším na každé predstavenie.
Keď hovoríte o partii, s Lenkou Barilíkovou ste v predstavení jediné dve ženy, zvyšok osadenstva tvoria chlapi. Žeby v tom spočíval úspech tohto spoločenstva?
- Neviem. Myslím, že by tam žiadna žena navyše nevadila, no táto partia je úžasná. Trošku ako smršť, sú to chlapi, ktorí vedia žiť... No nech žijú, ako žijú, na javisko prídu vyvoňaní, nabití energiou a odovzdajú zo seba maximum. Je to úžasné. A je tiež skvelé pozorovať, ako sa z roka na rok prebíjajú do prvej línie slovenského herectva a že sa im darí. Chlapi totiž k životu potrebujú, aby sa im pracovne darilo.
Nie ste teda typ, čo dáva pred ženskou spoločnosťou prednosť mužskej?
- Mám dve dcéry, okolo seba niekoľko babičiek, s kamarátkami si robievame babince. Ženský element mi nevadí. Aj keď sa musím priznať, že to prišlo až vekom a ženstvo si užívam najmä teraz. Predtým som bola veľké teľa, potom som zas mala malé deti, čo znamená, že som bola stále upachtená, o všetko som sa chcela postarať čo najlepšie. Do toho prišlo obdobie, keď som si navrávala, že toto a toto už nemôžem, lebo je to trápne. A potom žena dospeje do tohto úžasne oslobodzujúceho obdobia, keď si uvedomí, že o nič nejde, baví ju to a baví ju to čím ďalej, tým viac.
Predsudkom, že na niečo nemáte vek, už teda neveríte?
- Samozrejme, že už nechcem nosiť podkolienky a sukňu pod zadok. (Smiech.) Ale myslím si, že tú správnu mieru dokážem odhadnúť a popravde, už by som nechcela byť mladá.
Takže nepatríte k tým, čo v kútiku duše závidia mladosť?
- Nie! Keď je človek mladý a má niečo v hlave, je to vek plný pochybností, skúšok, trapasov a nutnosti sa otĺcť. Ja som rovno z konzervatória šla hosťovať do Činoherného klubu, a ísť na čítanú skúšku, kde vedľa vás čítajú Čepek s Abrhámom a celé to režíruje Smoček, to vám vyrazí dych, zmení farbu pleti, a kým zo seba normálne dostanete vetu, je takmer premiéra. Bolo to veľmi ťažké. Navyše som bola typ ´sedávej, panenko, v koutě´, nebola som dravá. Mamička nás totiž vychovávala v presných mantineloch. U nás sa nikdy nekričalo, u doktora sa pekne sedelo a nelietalo. Ale myslím, že to bolo dobré.
Ak by ste už mladosť reprízovať nechceli, nie sú aspoň nejaké životné úseky, ktoré by ste si rada zopakovali?
- Nie. Viem, ktoré by som už nikdy zažiť nechcela, ale vôbec neviem povedať, či sú nejaké, ktoré by som si zopakovať chcela. Teraz mám totiž pocit, že sa mám najlepšie, ako som sa kedy mala.
Čo vám osobne priniesla zrelosť?
- Dcéry som mala pomerne neskoro - mladšia Markéta sa mi narodila, keď som mala 38 rokov, takže až do štyridsiatky som bola upachtená mamička, ktorá mala všetko naložené na svojom chrbte, všetko chcela robiť na 150 %, mnoho vecí, samozrejme, nevychádzalo podľa mojich predstáv. Veľa pracovných ponúk som musela odmietnuť. Po štyridsiatke sa mi však všetko tak pekne vyjasnilo, odišla som na voľnú nohu, začala som dostávať roly, o ktorých sa mi dovtedy ani nesnívalo.
Navyše vám už odrástli dcéry, čo znamená, že deti máte, no už sa s nimi nemusíte deliť o všetok váš voľný čas. Vedeli ste, čo odrazu s ním?
- To je ďalšia vec, ktorá mi v živote sama vyplynula. Tereza má 23 rokov, už je to samostatný človek a bývame kúsok od seba. A Markéta si medzitým presadila vec, ktorú som si dlho nevedela predstaviť - odišla študovať do Anglicka. Otvoril sa mi teda nový priestor, no zároveň prišla ponuka na dlhodobý projekt - seriál Vyprávěj. Teraz mám zas točiť dve ďalšie veci, okrem toho hrám v divadle, takže keď sa ma niekto opýta na koníčky, cítim sa previnilo, pretože mám stále veľký deficit.
Máte za sebou turbulentný rozchod s manželom, režisérom Jaroslavom Brabcom. Verili ste, že sa ešte dokážete zamilovať?
- Myslím, že kľúčové bolo, že som si v sebe urobila poriadok a láska prišla vo chvíli, keď som nič nehľadala, po ničom netúžila, bola som pokojná, spokojná a vyrovnaná s tým, že kapitolu chlapi som si už odfajkla ako vybavenú vec - skúsila som to, nevyšlo to, ide sa ďalej. Samozrejme, okrem toho, že základom je urobiť si v sebe poriadok, musí mať človek aj veľké šťastie, aby sa mu niečo také pritrafilo. Rozhodne to neberiem ako samozrejmosť. Veď sa stačí rozhliadnuť okolo seba, koľko ľudí sa navzájom trápi...
Je láska v dvadsiatke a v päťdesiatke iná?
- Myslím, že v tých základných prejavoch ani nie. Skôr ide o to, ako s ňou človek naloží.
Kto boli najinšpiratívnejší muži vášho života?
- Bezpochyby môj otec. Bol nesmiernou osobnosťou, sčítaný, múdry, vtipný, vzhliadala som k nemu. Odkedy odišiel, nesmierne mi chýba. Doteraz je veľa vecí, ktoré by som s ním tak rada prebrala.
Chodili ste si k nemu po rady?
- Samozrejme. Bolo jednoduchšie porozprávať sa s ním, ako hľadať niečo v knižkách.
Bavili ste sa aj o vzťahoch?
- Otec zomrel, keď som bola veľmi mladá a vždy mal pocit, že budem pre muža trestom. On bol takým pyšným otcom.
Prečo vás vnímal ako trest pre muža?
- Videl ma ako čiernu, okatú a divokú...
Divokú? Veď pán Kraus vás vo svojej talkšou vylíčil ako najusporiadanejšiu herečku, akú kedy poznal. Kde je teda pravda?
- Môj otec ma vnímal ako dieťa, pan Kraus už ako takmer dospelú. Vtedy som už bola naozaj veľmi usporiadaná, dobre vychovaná mládežníčka. Aj ja som, samozrejme, absolvovala nejaké párty, niečo vyskúšala, ale bola som iná ako rovesníci.
Váš otec bol operný režisér. Stiahlo vás čaro operného sveta?
- K opere som pričuchla, ale, žiaľ, nie toľko, koľko som mala. Najmä v puberte som sa tomu značne bránila. No teraz na ňu opäť chodievam. Po období, keď z každej izby môjho bytu hrala iná muzika, a preto som si vychutnávala najviac ticho, je za mnou a konečne si môžem užívať dobrú hudbu.
Znie to, akoby ste doháňali zameškané.
- Slovo doháňať sa mi nepáči. Skôr si v pokoji vyzobávam, čo ma baví. To je prednosťou tohto veku.
Čo vás baví?
- Cestovať. Rada by som si pozrela veci, ktoré som doteraz nemala čas vidieť. Počúvam muziku, ktorú som doteraz nepočuvala, chcem čítať knižky. Všetko je to však náročné na čas a ja mám ešte stále veľa práce, takže mi veľa vecí ostáva napotom.
Myslíte, že to niekedy budete mať voľnejšie?
- Ak to má byť, tak to bude. Ak nie, zaplaťpánboh za to, čo je.
Čo vás na živote najviac fascinuje?
- Že je to čím ďalej, tým lepšie.
Je zaujímavé, že túto vetu používa veľa vašich rovesníčok. Nespomínam si však, že by som ju niekedy počula od svojej babky - teda od nejakej ženy o generáciu staršej ako vy.
- Tiež mám pocit, že je to "výdobytok" našej generácie. Naše mamy boli uponáhľané, ustarostené, veľmi mi pripomínali moju postavu Jany zo seriálu Vyprávěj, ktorá mi niekedy pripadá ako myš v tom koliesku. Mali veľmi málo možností a radosti zo života. To nie je o financiách, skôr o tej dobe. My sme už mali to šťastie v nešťastí, že sme síce veľkú časť života prežili v komunizme, no ešte sa nás týkajú výhody nového zriadenia. Ak by som bola o generáciu staršia, zrejme by už moje deti mali deti, všetci by sme žili v jednom byte, ja by som sa starala o vnúčatá, oni by sa snažili prežiť, po byte by mi chodili cudzí chlapi - moji zaťovia a všetci by sme mali jeden druhého po krk. Všetko sa totiž odohrávalo na malom priestore.
Ale vaša seriálová postava Jana na to takmer vôbec nefrfle.
- Ani moja mama nikdy nefrflala. Tá to celý život ťahá, snaží sa a tmelí.
V piatok odvysielala ČT prvý diel z novej série, ktorá bude mapovať život Dvořákovcov v 80. rokoch. Ako sa vtedy žilo vám osobne?
- Keď sme v tom boli až po krk, neuvedomovali sme si, že je to až také zlé. Ja som mala veľké šťastie - dostala som sa na konzervatórium. Síce zložito, ale dostala. Pre nevhodný kádrový profil som tam totiž normálne nemala šancu, ale pán Karpíšk mi poradil, že keď pôjdem do večernej školy a do druhého ročníka konzervatória prestúpim z večernej, nikto sa už v mojom pôvode vŕtať nebude. Už počas školy som začala hosťovať v Činohernom klube, ktorý bol v tom čase najlepším divadlom v Prahe, neskôr mi ponúkli angažmá. Takže nech bola doba akokoľvek zlá, ja som sa ocitla v tej najlepšej spoločnosti.
Koncom 80. rokov ste sa stali mamou.
- To bolo úžasné! Veľmi dlho sa mi nedarilo otehotnieť a už som si myslela, že deti mať nikdy nebudem. Bol to pre mňa veľký stres a problém, takže Tereza sa narodila ako vytúžené dieťa a bolo to veru dieťa na plný úväzok. Kde iným stačilo povedať stoj, ona letela ďalej. Zo škôlky prichádzala v papučkách, bola nesmierne rozlietaná a rozhodne to nebolo dieťa, ktoré sa dalo odložiť do kúta. Najzaujímavejšie na tom je, že až po narodení druhej dcéry som pochopila, že to s dieťaťom môže byť aj jednoduché. Predtým mi nikto nepovedal, že sú aj pokojnejšie deti...
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
