Medzi lokalitami v Bielovodskej, Javorovej či Mengusovskej doline sa to priam hemží žabími pomenovaniami. Sú tu Žabí štít i veža, vrch, kopa, kôpka, štrbina, kotlina, dolina, niekoľko plies, potok, sedlo a fantáziu podnecujú i názvy Žabí mních, no najmä legendárny Žabí kôň.
V hlavnom tatranskom hrebeni je ním robinsonovsky izolovaná impozantná žulová skala, ktorá si z nadmorskej výšky 2 300 metrov namyslene prezerá na hladinách vysokohorských plies so žabími názvami bizarnú vizáž. Naozaj pripomína obrovskú ropuchu na koni.
V rozprávkach má žaba tajomné postavenie - po bozku krásavice sa napríklad dokáže i odporná ropucha zmeniť na princa. Pozitíva žabieho výskytu podľa snárov sú jasné - veľké zisky. Tieto obojživelníky lezú i po nejednom kostolnom múre a na juhu Čiech vám prorocky povedia: keď kamenné žaby doštverajú na samý vrch, vraj bude koniec sveta.
Naša slávna tatranská ropucha sa nikam neštverá, sedí si na koni a celé veky nekompromisne stráži. Vraj obrovské poklady.
Žabák vie zabíjať
Vznešený kamenný obojživelník nehybne a mĺkvo hľadí i na to, ako sa k nemu po žulovom tátošovi štverajú generácie horolezcov. Lebo kto z horolezcov nezdolal slávneho Žabáka, nemá alpinistickú maturitu. Sú aj vyššie končiare, ibaže tento mal v histórii zdolávania tatranských štítov pozoruhodne vytrvalú povesť nezdolného. Až kým v roku 1905 z Mníchova neprišli Katherine Brösle a Simon Häberlein, ktorí práve tu uskutočnili jeden z prvých športových výstupov v histórii našich veľhôr. Nemecký horolezec sa dočkal i ocenenia, keď lokalitu nazvali Šimonova veža.
V tom istom roku zdolal inde inú tatranskú lokalitu s podobným pomenovaním Žabí štít známy tatranský výškový pútnik a záchranár Klimek Bachleda z Poľska. Majestátne Simonovo bralo neskôr práve tomuto smelému goralovi, odchovanému na tatranských povestiach, pripomínalo obojživelníka na kamennom tátošovi - a v našich mapách sa objavilo jeho bizarné, ale výstižné pomenovanie Žabí kôň. Kliment Bachleda, ktorý neskôr zahynul po páde skalnej lavíny, keď v roku 1910 na Malom Javorovom štíte zachraňoval svojho krajana, vedel: aj lokality pod žulovou ropuchou boli oddávna častým cieľom hľadačov pokladov. Bachleda povýšil legendárnu žabu na pozíciu personalistky, ktorá nemilosrdne skúma kvalifikačné predpoklady záujemcov o atraktívne miesto a možné lukratívne odmeny.
Pre iba 21-ročného Eugena Wachtera z Budapešti bolo po úspešnom nemeckom prvovýstupe najväčšou túžbou tiež zdolať Žabieho koňa. V auguste 1907 však zo Žabáka spadol a stal sa jeho prvou známou obeťou. Zatiaľ poslednou bol po páde v roku 1999 Poliak Stefan Chomic. Medzi Eugenom a Štefanom tu zahynuli ďalší odvážlivci - od nás, z Česka, Ukrajiny či Poľska. Žabí kôň bol nemilosrdný aj k trom dámam - Janine z Ľvova, Alene z Nitry i Vlaste z Prahy. V jeho nebezpečnom svete číhajú šmykľavé pasce, snehové i skalné lavíny, ktoré zapríčinili smrť už takmer dvoch desiatok ľudí.
Atrakcia zlatých žiab
Žabí kôň berie strážcovskú funkciu vážne. Povesti vravia, že pod ropuchinou výškovou pozorovateľňou možno na brehoch troch plies so žabími pomenovaniami stretnúť aj atraktívne zlaté žabky. Mnohí sa chceli presvedčiť, či naozaj... Žabí kôň s okolím patrí preto medzi najpríťažlivejšie tatranské lokality. Legendy práve do týchto miest lokalizovali tajomné skrýše údajne obrovského bohatstva, ktoré si hlboko do zeme ukryli vysoko v horách do skalných útrob rôzni vlastníci. Vraví sa o kráľovskom poklade, o výsledkoch zbojníckych aktivít i o iných boháčoch, ktorí Žabieho koňa poverili bdieť nad ich pokladmi v skalných trezoroch. Historik Ivan Bohuš v knihe Tatranský kaleidoskop píše, že už v roku 1946 našiel vedno s chatárom Rudolfom Mašlonkom povyše jednej zo žabích lokalít do skaly vytesané staré zlatokopecké značky. Obrovský žabí vartáš na koni možno skutočne stráži tajomné poklady a iba on vie, komu raz k nim vydá vytúžené zemské kľúče.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
