Táto krása však môže byť už na dotyk smrteľná. Ak sa jed dostane do tela obete, zablokuje prenášače nervových impulzov, čím sa zastaví činnosť srdca a nastáva smrť.
Šípove žaby alebo inak pralesničky patria do čeľade Dendrobatidae. Poznáme viacero druhov, ale v podstate len tri sú naozaj mimoriadne jedovaté. Na povrch kože vylučujú nervový jed, ktorého gram by stačil na usmrtenie niekoľkých tisícok ľudí. Už jedna stotisícina gramu je smrteľná. Patria k najjedovatejším živočíchom vôbec. Prívlastok šípové získali vďaka Indiánom, ktorí používajú ich silný neurotoxín na potieranie svojich šípov pri love zvierat. Lapenú žabku nastoknú na palicu a "opekajú" na ohni. Keď je totiž žaba v ohrození alebo v strese, práve vtedy vylučuje jed. Pre zvýšenie účinku namáčali šípy do zmesi zhotovenej z rozkladajúceho sa mäsa, výkalov a iných prísad.
Jed ako liek
Žabí jed však slúži aj ako substancia prostriedku proti bolesti. Používa sa i pri liečbe sklerózy multiplex a Alzheimerovej choroby. Šípové žaby sa živia rôznymi druhmi jedovatých mravcov, termitov a pavúkov, z čoho potom vytvárajú neurotoxín. Žabky, ktoré sú chované v zajatí inou potravou, túto schopnosť strácajú. Chytené v prírode a donesené domov môžu však uchovávať alkaloidné batrachotoxíny aj celé roky po tom, čo prídu o zdroj jedu v potrave, pretože sa neodbúrava rýchlo. Priemerná dávka jedu je premenlivá a líši sa aj podľa druhu potravy. Bežná pralesnička má priemernú dávku jedu okolo jedného miligramu. Vystačí na usmrtenie napríklad dvoch samcov slona afrického. Jed zabíja vtedy, keď sa dostane do krvi.
Druh pralesničiek terribilis (strašná), ktorý meria menej ako tri centimetre, má dostatok jedu na zabitie 20-tisíc myší alebo ôsmich ľudí. Je považovaný za jednu z najinteligentnejších žiab. Už po niekoľkých týždňoch dokáže rozpoznať svojich ľudských opatrovníkov. Sú to šikovní lovci. Svojím dlhým a lepkavým jazykom málokedy svoju korisť minú. Táto úspešnosť naznačuje lepšiu mozgovú kapacitu a kvalitnejšie rozlišovanie pomocou zraku ako u iných žiab. Sú zvedavé, odvážne a pravdepodobne vedomé si toho, že sú takmer nezraniteľné. Neskrývajú sa a svoje pestré farby skôr predvádzajú, aby zastrašili predátorov. Sfarbenie a vzorovanie sa môže líšiť aj v rámci jedného druhu. Majú štíhle telo a na predných nohách malé prísavky, čo im umožňuje zachytiť sa. Práve pre svoju výraznú farebnosť sa stávajú stále populárnejšie pre domácich chovateľov.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
